Daniel Okáli (* 9. marec 1903, Liptovský Mikuláš – † 23. november 1987, Bratislava)[1] bol slovenský právnik, politik, literát, literárny kritik, prvý podpredseda Matice slovenskej. Patril medzi zakladateľov skupiny DAV, teda združenia ľavicovo orientovaných spisovateľov a politikov.[1]

Daniel Okáli
slovenský politik, právnik, spisovateľ a literát
Daniel Okáli
Štát pôsob.Československá socialistická republika
Narodenie9. marec 1903
Liptovský Mikuláš, Rakúsko-Uhorsko
Úmrtie23. november 1987 (84 rokov)
Bratislava, Slovensko
Zamestnanieprávnik, vedecký pracovník SAV, podpredseda Matice slovenskej
Známy vďakaDAV
Alma materFilozofická fakulta Karlovej univerzity
Profesialiterárny kritik, politik, estetik, básnik
ManželkaMarta Bodická (sesternica Vladimíra Clementisa)
DetiIvan Okáli, ekonóm

Životopis

upraviť
 
Daniel Okáli vedľa fajčiaceho Vladimíra Mináča s ďalšími slovenskými umelcami

Daniel Okáli vyštudoval právo na Právnickej fakulte Karlovej univerzity v Prahe.

Na Okáliho svetonázor malo vplyv tiež pražské prostredie, kde študoval a spolu s Vladom Clementisom a Jánom Poničanom založil Voľné združenie študentov-socialistov zo Slovenska, čo bol projekt, ktorý vyústil do vzniku skupiny DAV. Daniel Okáli dal časopisu DAV predovšetkým kultúrno-kritický, resp. literárno-kritický rozmer.[2]

Pôsobil ako advokátsky koncipient v Nových Zámkoch a Bratislave, neskôr ako advokát v Skalici. Peter Kerecman k tomu dodáva, že Daniel Okáli ako advokát nadviazal na tradičné hodnoty advokácie, patril ku kultúrnej elite národa svojej doby. Práve advokátske povolanie mu umožnilo účinne a právnymi prostriedkami vplývať na vývoj spoločnosti, hoci spoločnosť možno viac vnímala jeho pôsobenie umelecké a neskôr politické.[3]

V roku 1935 bol členom volebnej komisie v Bratislave za Komunistickú stranu Československa spolu s významným bratislavským architektom Fridrichom Weinwurmom.

 
Nad prvým číslom časopisu Slovensko (zľava Daniel Okáli, Július Lenko, Štefan Haviar, Karol Rosenbaum, Andrej Plávka), Čremošné 1977

Počas druhej svetovej vojny bol aktívnym členom protifašistického odboja v Skalici.

Po skončení vojny najprv zastával funkciu predsedu Československej presídľovacej komisie so sídlom v Budapešti, ktorá uskutočňovala výmenu obyvateľstva medzi Maďarskom a Československom.

Po ukončení výmeny obyvateľstva nahradil vo funkcii povereníka vnútra SNR Gustáva Husáka. K jeho najvýznamnejším politickým rozhodnutiam patrí prijatie vyhlášky A-311/16-II/3-1948 slovenského povereníctva vnútra z 11. júna 1948, ktorým sa premenovali názvy 710 miest, obcí a osád na Slovensku. Šafárikovo, Kolárovo, Kalinčiakovo, Kalinkovo, Hamuliakovo, Palárikovo, Nálepkovo či Hurbanovo[4][5] sú niektoré z mnohých, ktoré vďačia za svoje nové meno povereníkovi vnútra Danielovi Okálimu.

Na povereníctve vnútra pôsobil aj počas prípravy a uskutočnenia Akcie K – kláštory (tiež známej ako „barbarská noc“). Mužské mníšske rády boli zrušené a v noci z 13. na 14. apríla 1950 bolo internovaných 1180 rehoľníkov žijúcich v 76 kláštoroch z 15 reholí.

V roku 1951 bol Okáli zatknutý a v roku 1954 vo vykonštruovanom takzvanom Procese s rozvratnou skupinou buržoáznych nacionalistov na Slovensku odsúdený k trestu odňatia slobody na 18 rokov (pôvodný trest bol 25 rokov). Oficiálne obvinenia boli zo špionáž proti Maďarsku či obhajoba sionizmu.[2]

Neskoršie rehabilitovaný, pracoval v Ústave slovenskej literatúry SAV v Bratislave.

Po rehabilitácií zastával aj funkciu prvého podpredsedu Matice slovenskej, venoval sa literárnej tvorbe a kritike.

Zomrel v roku 1987 v Bratislave.

Daniel Okáli písal poéziu a venoval sa predovšetkým estetike, literárnej a kultúrnej kritike. Analyzoval medzivojnovú literatúru a propagoval tiež literatúru povojnovú.

Kultúrna kritika a estetika

upraviť

Okáli bol značne ovplyvnený kritikom Karolom Teigem, Barbussom, Wolkerom, Šaldom, Erenburgom, Majercholdom či Majakovským. Okáli písal esteticky a kultúrno-kriticky orientované texty o minulom i súdobom umení. Písal o Wolkrovi, Tolstom, Remarquovi, Gorkom, Wilderovi, ale aj Kukučínovi, Guothovi, Lukáčovi, Nižňanskom, Kráľovi, Hečkovi, Jilemnickom, Urbanovi, Poničanovi, Novomeskom, Rázusovi, Jégém, Vansovej.[2]

Okáli chápe podstatu umenia ako zhmotňovanie určitých duševných zážitkov, ktoré sú podkladom pre tvorivú činnosť. Literatúra podľa Okáli podlieha rozumovosti a je najkonkrétnejšia. Maliarstvo kolíše medzi dvoma brehmi umeleckého tvorenia (ideológia a odpútavanie sa od skutočnosti). Aj hudba môže podľa Okáliho sprostredkúvať večné pravdy (uvádza Beethovena ovplyvneného Francúzskou revolúciou, Wagnerove pokusy o zmaterializovanie filozofických myšlienok prastarých povestí či Smetanove zachytenie zápasu davov v Libuši či Daliborovi). Podľa Okáliho umelecká tvorba závisí od svojho vyjadrovacieho prostriedku, pomocou ktorého formuje duševné zážitky.[2]

Je autorom kníh Výboje a súboje (1973), Výboje a súboje 2 (1983), Literárna teória a kritika davistov (1976), Burič Gejza Vámoš (1971), Kritik Ján Igor Hamaliar (1974), Konfrontácie s Michalom Považanom (1978) či O prekonávaní krízy v našej literatúre (1981).

Poézia

upraviť

Okáliho debut Ozvena krvi a zápasov vychádza v roku 1932. Okáli patril k sociálne ladeným poetom, ktorých tvorba bola angažovaná v kontexte jeho sociálneho myslenia. Ján Hamaliar o Okáliho poetickej tvorbe ako zmyslovej dravosti a rozbesnenej živelnosti spojenej s rozvážnou a ukáznenou melódiou srdca i dumavého a pochybujúceho intelektu.[2]

120 rokov od narodenia

upraviť
 
Martin Muránsky, Jozef Leikert, Lukáš Perný, Jana Schillerová-Horváthová a Ivan Okáli na 120-ročnici Daniela Okáliho, Inštitut ASA, Bratislava, 2013

Matica slovenská v spolupráci s Inštitútom ASA usporiadali v roku 2023 pri príležitosti 120. rokov narodenia Daniela Okáli spomienkové podujatie za účasti syna Ivana Okáliho a dcéry Ivana Horvátha (rodinných priateľov Okáliovcov) spojené s vedeckým seminárom na ktorom vystúpil kulturológovia Jozef Leikert a Lukáš Perný.[6] Z podujatia existuje videozáznam.[7]

Referencie

upraviť
  1. a b Daniel Okáli [online]. Bratislava: Slovenské literárne centrum, 2019-03-11, [cit. 2023-03-13]. Dostupné online.
  2. a b c d e PERNÝ, Lukáš. Davista, ktorý pomenoval mestá po národných dejateľoch. Slovo (Bratislava: Klub Nového slova), 2023-03-09. Dostupné online [cit. 2023-03-13]. ISSN 1336-2984.
  3. KERECMAN, Peter. Naša advokácia, Daniel Okáli [online]. www.nasaadvokacia.sk, [cit. 2023-03-14]. Dostupné online.
  4. https://watson.sk/NZONLINE/docs/A_31116_II3_1948.pdf
  5. JESENSKÝ, Mikuláš. Spravili z neho nadčloveka aj lumpa. Aký bol kapitán Nálepka naozaj?. SME (Bratislava: Petit Press), 2013-11-16. Dostupné online [cit. 2023-03-13]. ISSN 1335-4418.
  6. SCHVANTNER, Peter. 120. výročie narodenia prvého podpredsedu MS Daniela Okáliho [online]. 2023-03-17, [cit. 2023-03-26]. Dostupné online.
  7. REDAKCIA. Daniel Okáli - 120 rokov od narodenia [online]. 2023-03-26, [cit. 2023-03-26]. Dostupné online.

Externé odkazy

upraviť