Preskočiť na obsah

13. gardová strelecká divízia

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
13. gardová strelecká divízia

Vojaci 13. streleckej divízie počas bojov v Stalingrade, január 1943.
Základné informácie
KrajinaSovietsky zväz
Druh vojskaPozemné vojsko
Nadriadená súčasť32. gardový strelecký zbor, 5. gardová tanková armáda, 1. Ukrajinský front, Južná skupina vojsk
Nasadenie v operáciáchbitka o Stalingrad, kurská bitka, bitka na Dnepri, operácia Bagration, ľvovsko-sandomierzská ofenzíva, bitka o Berlín
Velitelia jednotkyA.I. Rodimcev
(19.01.1942 — 21.05.1943)
I. A. Samčuk
(22.05.1943 — 29.05.1943)
G. V. Baklanov
(30.05.1943 — 15.12.1943)
I. I. Lantadze
(16.12.1943 — 11.01.1944)
G. V. Baklanov
(16.02.1944 — 29.10.1944)
V. N. Komarov
(30.10.1944 — 11.05.1945)

13. gardová strelecká divízia bola sovietska pechotná divízia sformovaná počas druhej svetovej vojny. Jednotka sa výrazne zapojila do bojov počas bitky o Stalingrad. Veliteľmi divízie boli v rokoch 1942 - 1943 generál A. I. Rodimcev, 1943 - 1944 generál G.V. Baklanov a do roku 1944 do konca vojny plukovník V.N. Komarov. Od 23. septembra 1943 tiež označovaná ako 13. poltavská gardová strelecká divízia.

Dejiny jednotky

[upraviť | upraviť zdroj]

Divízia bola sformovaná z pôvodnej 87. streleckej divízie. Pôvodná 87. strelecká divízia bola sformovaná zo zvyškov jednotiek 5. brigády a 3. výsadkového zboru, ktoré sa vyaznamenali a neskôr boli obkľúčené počas bojov o Kyjev v lete 1941. Veliteľom divízie bol plukovník výsadkových vojsk A. I. Rodimcev. Prívlastok gardová jednotka získala za bojové úspechy od 6. novembra do konca roku 1941 dňa 19. januára 1942.

V máji 1942 bola 13. gardová divízia nasadená do bojov počas druhej bitky o Charkov, kde sa zúčastnila útoku z oblasti Volčanska. Sovietske vojská sa na tomto úseku vyhli nemeckému obkľúčeniu a ustúpili. Divízia pri týchto bojoch stratila asi polovicu svojej živej sily. Plukovník Rodimcev bol za úspešné vedenie jednotky povýšený do hodnosti generálmajora.[1]

Po doplnení mužstva na plný stav 10 000 mužov bola použitá ako posila 62. armády bojujúcej už vyše mesiaca v Stalingrade. Asi tisíc jej mužov však nemalo pred prechodom cez rieku zbrane .[2] Časť z nich bola ozbrojená už na východnom brehu v Krasnej Svobode, no zvyšok neozbrojených mužov dostal zbrane až po vylodení na západnom Stalingradskom prehu Volgy. Celá jednotka (s výnimkou divízneho delostrelectva, ktoré zostalo na východnom brehu) prekročila rieku v noci z 14. na 15. septembra 1942, v období kedy bola obrana mesta kriticky vypätá a obrancovia už nemali žiadne zálohy. Jej pluky zasiahli do bojov z chodu bez toho, aby mali dostatok času na rekognoskáciu a prieskum. Divízia mala zaistiť oblasť južne od Mamajovej mohyly, centrum mesta s hlavnou železničnou stanicou a domami odborníkov až po rieku Carica. Jednotka narazila na nemeckú 71. pechotnú divíziu a v ťažkých pouličných bojoch zastavila jej postup. Železničná stanica v priebehu prvého dňa bojov prešla 4 krát z rúk do rúk. Za toto obdobie stratila 13. gardová strelecká divízia 3000 mužov. Počas bitky sa vyznamenalo viacero príslušníkov divízie ako seržant J.F. Pavlov, počas bojov o domy odborníkov, alebo poručík A.K. Dragan pri bojoch o okolie železničnej stanice. Na konci bojov vo februári 1943 zostalo z celej divízie bojaschopných len okolo 300 mužov.

Po skončení bitky o Stalingrad, bola jednotka vyňatá zo síl 62. armády Stalingradského frontu a pridelená 5. gardovej tankovej armáde Voronežskému frontu. Bola doplnená a ponechaná v zálohe v južnej časti Kurského oblúka. Neskôr zasiahla v útočnej fáze bitky o Kursk, počas operácie Rumjancev ako súčasť 32. gardového streleckého zboru. Spolu s 5. gardovou tankovou armádou sa jednotka prebojovala počas Kirovogradskej a černigovsko-poltavskej ofenzívy až k Dnepru. 23. septembra 1943 divízia za úspechy v bojoch v okolí Poltavy získala prívlastok „poltavská“. Počas nasledujúcich bitiek sprevádzala 1. ukrajinský front bojmi na Dnepri, ľvovsko-sandomierzskej ofenzívy, kde opustila sovietske územie.

Ďalej útočila na hlavnom berlínskom smere, v hornom a dolnom Sliezsku. Cesta gardových vojakov sa skončila po bitke o Berlín počas Pražskej operácie. Divízia zostala súčasťou južnej skupiny vojsk, bola reorganizovaná na 13. gardovú mechanizovanú divíziu a v 50. rokoch nakoniec rozpustená. V tradícií jednotky mala pokračovať 13. gardová tanková divízia, ktorú sformovali s časti jednotiek bývalej južnej skupiny vojsk. No i tá bola napokon koncom 80. rokov rozpustená.

Podriadené jednotky

[upraviť | upraviť zdroj]
  • 42. gardový strelecký pluk
  • 39. gardový strelecký pluk
  • 34. gardový strelecký pluk
  • 32. gardový strelecký pluk
  • 4. gardový protitankový prápor
  • 8. gardový ženíjny prápor
  • 14. prieskumná rota
  • 139. signálny prápor
  • 12. rota chemickej ochrany
  • 11. transportná rota
  • 17. poľná pekáreň
  • 15. nemocničný prápor
  • 2. veterinárna nemocnica

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. 13th Guards Rifle Division Poltavskaya [online]. 13thguardspoltavaskaya.com, [cit. 2012-10-19]. Dostupné online. (po anglicky)
  2. Vasilij Ivanovič Čujkov: Od Stalingradu po Berlín. Bratislava, Nakladateľstvo Pravda 1988, s. 139

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Soviet 13th Guards Rifle Division na anglickej Wikipédii.