Preskočiť na obsah

Deésis

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
neznámy autor, Deésis, mozaika, asi 1261, Hagia Sofia, Istanbul

Deésis[p 1] je pôvodom byzantská ikonografická kompozícia používaná pravidelne v stredovekom sakrálnom umení. Motívu dominuje tróniaci alebo stojaci Ježiš Kristus predstavujúci vládcu sveta či sudcu – Pantokrator, po ktorého stranách stoja sprievodné postavy. Tými sú v základnej kompozícii Panna Mária (matka Ježiša Krista) a Ján Krstiteľ (malá deésis). Predstavujú prosebníkov za ľudstvo a symbolizujú Nový a Starý zákon.[1] V prípade varianty zvanej veľká deésis môžu Máriu a Jána Krstiteľa sprevádzať aj iné postavy ako anjeli, proroci či vybraní svätci.[1][4][5] V rámci kompozície sa rozlišuje niekoľko podtypov.[4] Obsah obrazu má v závislosti od kontextu výraznejší eucharistický alebo (a a to častejšie prevládajúci) eschatologický charakter.[4]

neznámy autor, Veľká deésis s prorokmi, tempera na paneli, 16. storočie, Ruské cárstvo, dnes Walters Art Museum, Baltimore

Ikony koncipované ako deésis sú bežnou súčasťou chrámových ikonostasov byzantskej cirkevnej tradície.[1] Na kresťanskom Západe tvorí deésis neoddeliteľnú súčasť vyobrazení Posledného súdu a kompozície prorockých vízií.[6][7]

Za najstaršie známe zobrazenie deésis sa považuje freska v rímskom chráme Santa Maria Antiqua zo 7. storočia.[1][4] V hojnejšom počte sa ikonografický typ začal používať od 10. storočia, pričom ho možno vidieť v oblasti mozaikových diel, doskových malieb (ikon) i v úžitkovom umení.[6] Termín v literatúre ako prvý použil byzantský teológ Nikétas Stéthatos v životopise svätého Simeona Teológa[8] z roku 1054, no v byzantskej praxi sa neujal a nahradili ho iné termíny (pozri nižšie).[3][7] Azda najznámejší obraz monumentálnej deésis (asi z roku 1261)[2] sa nachádza v byzantskom chráme Hagia Sofia. Najstaršia deésis na Slovensku pochádza zrejme z Kostola svätého Demetra v obci Rovné: ikona z druhej polovice 16. storočia sa dnes nachádza v Šarišskom múzeu v Bardejove.[1]

Terminológia

[upraviť | upraviť zdroj]

Termín deésis (prosba, modlitba) použil ako prvý byzantský mystik a teológ Nikétas Stéthatos v roku 1054.[3] V Byzancii sa však termín príliš neujal. V podobe deisus (rus. дeисус) bol naopak pojem najneskôr od 12. storočia[5] používaný v ruských krajinách.[3] Podľa Kvlividzeho sa názov deésis dával v Byzancii votívnym ikonám, ktoré mali pre prispievateľa, prosiaceho o príhovor, osobitný význam. Ako typ ikony deésis spomína Michaél Attaleiates († po 1085) v spise Diataxis: „Templon má v strede aj deésis a život svätého a ctihodného Krstiteľa.“[4] Vo vedeckom prostredí sa termín začal používať v 19. storočí.[3]

V slovenskej literatúre sa možno stretnúť so zhodným prívlastkom v mužskom rode („malý deésis“, prípadne pri druhom type deésis s tvarom „veľký deésis“)[9][10]. Tento tvar je však jazykovo nesprávny, keďže grécke slovo δέησις je ženského rodu.[11][12][13][14]

Synonymá malej deésis s tromi postavami sú starogr. τριμόρφιον – trimorfion[4][3], starogr. τριπρόσωπος (παράστασις) – triprosópos[3] (parastasis)[4], starogr. παράστασις – parastasis[3]; starogr. τρίμορφος – trimorfos[4].

Pôvod a teológia

[upraviť | upraviť zdroj]

Za liturgický základ kompozície sa považuje niekoľko liturgických textov (grécke tropáre) byzantskej tradície: eucharistická ďakovná modlitba alebo modlitba lítia.[4] Ďalším historickým zdrojom mohli byť koptské a sýrske liturgické texty z 5. až 6. storočia.[8] V modlitbe lítia cirkev vzýva na príhovor Pannu Máriu, svätého Jána Krstiteľa, nebeské mocnosti, apoštolov, svätých a mučeníkov, čo často doslovne zodpovedá skladbe svätých v kompozíciách deésis. Obsah obrazu má v závislosti od kontextu výraznejší eucharistický alebo (častejšie) prevažne eschatologický charakter. Tak v eucharistických modlitbách, ako aj v modlitbách lítía zaznieva téma posledného súdu, pričom za priaznivý a milosrdný Boží súd sa modlí celá Cirkev na čele s Matkou Božou a svätým Jánom Krstiteľom.[4] Z hľadiska umeleckých foriem pochádza schéma deésis pravdepodobne z ranokresťanských scén adorácie Krista (Adoratio Christi), ktoré odkazujú na pohanskú cisársku ikonografiu.[8][7] S touto teóriou prišiel asi ako prvý André Grabar.[15]

Opis a vývoj

[upraviť | upraviť zdroj]

Kresťanský Východ

[upraviť | upraviť zdroj]
neznámy autor, Premenenie Pána (považovaná za prototyp motívu deésis), mozaika, 6. storočie, Kláštor svätej Kataríny na Sinaji

Umelecká forma postáv stojacich pri Kristovi sa bez náznaku príhovoru a typizovaných osôb Panny Márie a Jána Krstiteľa objavuje na mozaike Kláštora svätej Kataríny na Sinaji. Samotný motív malej deésis vznikol zrejme už pred obrazoboreckým obdobím[7][15] a je spoľahlivo známy od 7. storočia. Za prvý literárny dôkaz o deésis sa považuje opis snového videnia v legende patriarchu Sofronia o alexandrijských mučeníkoch Kýrovi a Jánovi, ktorú napísal v rokoch 610 až 623 v Egypte (PG 87). Pasáž je však interpolovaná a pochádza z čias obrazoboreckého sporu. Poskytuje opis postáv stojacich vedľa Krista, avšak stále neuvádza motív príhovoru.[15]

neznámy autor, Deésis, freska, 7. storočie, Santa Maria Antiqua, Rím

Za najstaršiu známu deésis na svete býva považovaná freska v Santa Maria Antiqua v Ríme zo 7. storočia[1][8]: Kristus je zobrazený uprostred v stoji a svätý Ján Krstiteľ nie je ešte zobrazený ako modliaci sa, ale s ukazujúcim gestom na Krista.[4] Detaily ako modlitebné gestá či orientácia prosebníkov sa tak v deésis ustálili až v 9. storočí. Malú deésis dodnes tvoria tri postavy: Kristus tróniaci alebo stojaci uprostred a jeho matka Mária s Jánom Krstiteľom po jeho bokoch.[3] Mária stojí po Kristovej pravici, Ján Krstiteľ naľavo od Krista. Kristus je spravidla zobrazený ako Pantokrator (Vševládca), zriedkavejšie ako Emanuel.[3]

neznámy autor, Deésis Harbavillského triptychu, reliéf (rezba v slonovine), okolo 950, Konštantínopol, dnes Louvre, Paríž

Kristus niekedy drží zatvorené evanjelium v ľavej ruke a pravou rukou žehná. Bohorodička a Ján Krstiteľ zvyknú byť zobrazení s modlitebne zloženými rukami. Takéto zobrazenia sú od 10. storočia dobre známe v monumentálnej maľbe: mozaika katolikonu kláštora Vatoped (prelom 10. a 11. storočia), či pásové zobrazenie trimorfnej deésis, ktoré sa zachovalo v juhozápadnej predsieni chrámu Hagia Sofia v dnešnom Istanbule (60. roky 13. storočia, fotografia hore).[4] Tróniaci Kristus so zatvorenou knihou a dvaja orodovníci boli pravdepodobne vnímaní ako obraz nebeského spoločenstva a zároveň ako vzor pre stretnutia, ktoré sa v týchto miestnostiach konali.[15]

Motív deésis sa bežne používal aj v byzantskom úžitkovom umení, ktorého príkladom je Harbavillský triptych (vyrezávaná slonovina z 10. storočia) či staurotéka z Kláštora Panny Márie v Sajdnáji (technika cloisonné, 11. storočie).[4]

neznámy autor, Deésis (medailóny s vyobrazením Ježiša Krista, Bohorodičky a Jána Krstiteľa), mozaika, 10./11. storočie, Chrám svätej Sofie, Kyjev

Ideový obsah kompozície deésis a jej korešpondencia s eucharistickými modlitbami viedli k zaradeniu trimorfnej deésis do maľby centrálneho oltára, ako je tomu v lunetách nad oknami centrálnej apsidy katolikonu kláštora Hosios Lukas (20. roky 11. storočia) či v maľbe oltára Katedrály svätej Sofie v Kyjeve (1037), kde nad centrálnou apsidou sú medailóny s opásanými obrazmi Krista, Matky Božej a svätého Jána Krstiteľa. Motív bol zaradený do byzantských epistylov templonu ako stred slávnostného radu.[4] Umiestnenie trimorfionu do stredu oltárnej priečky sa stalo jadrom vysokých ikonostasov v neskorom a postbyzantskom umení[3] (teda na Balkáne a v ruských krajinách). Spasiteľ je spravidla zobrazený s otvoreným evanjeliom, zatiaľ čo postavy Bohorodičky a svätého Jána Krstiteľa sú umiestnené v druhom pláne.[4]

neznámy auto, Deésis, freska, 11. storočie, Elmali kilise, Göreme

V architektúre sa deésis využívala pri výzdobe apsíd.[3] V Gruzínsku a Kapadócii je motív často hlavnou kompozíciou oltára a je umiestnený v konche centrálnej apsidy (Direkli kilise, 10. storočie). V apside chrámu sú vedľa Krista zobrazení klaňajúci sa anjeli. Rovnakým spôsobom je vyzdobená aj centrálna apsida Spassko-Preobraženského chrámu Mirožského kláštora (40. roky 12. storočie).[4] Deésis v apside preberala úlohu chýbajúcej centrálnej kupoly ako duchovného centra s Kristom Pantokratorom alebo obrazom Nanebovstúpenia. Kristus je takmer vždy zobrazený na tróne, text jeho otvorenej knihy, zvyčajne Jn 8,12, ho identifikuje ako učiteľa a záchrancu sveta.[15] V systéme byzantskej výzdoby kostolov však deésis ako samostatný bohoslužobný obraz nemala trvalé miesto.[8] Najrozšírenejší bol najjednoduchší variant, ktorý sa objavuje sa na začiatku 11. storočia a zobrazuje všetky tri postavy len ako bustu alebo hlavu medailónu, prípadne zriedkavejšie zobrazuje figurálneho Krista a Máriu s Jánom Krstiteľom ako busty alebo hlavy v medailónoch.[15]

V rámci prezentácie posledného súdu bola deésis používaná aj v programoch náhrobných kaplniek.[3] Príkladom môžu byť krypta kláštora Hosios Lukas; mauzóleum srbských hierarchov v Chráme svätých apoštolov v Peći (1260) či obraz v parekklésiu Chrámu Panny Márie Pammakaristos v Konštantínopole (1311 – 1320).[4] Pravdepodobne najstarším obrazom, ktorý zobrazuje Krista ako sudcu sveta medzi Máriou a Krstiteľom je mozaika v Torcello z konca 12. storočia.[15]

neznámy autor, Deésis, mozaika, 13. storočie, Abbazia Greca di San Nilo, Grottaferrata

V 10. storočí sa deésis objavila v nadpraží a archivolte chrámu, kde mala svoje stále miesto od 13. storočia, čo súviselo s nárastom príhovorných modlitieb v liturgii.[3][4] Príkladom je deésis v Grottaferrate.[8] Text knihy, ktorú tróniaci Kristus drží v ľavej ruke, dokazuje, že deésis tu mala približne rovnaký programový a vyučovací význam ako v apside. Podobnú edukatívnu funkciu plnili zrejme aj deésis v rukopisoch sa na začiatku textov.[15]

neznámy autor, Limburská staurotéka, technika cloisonné, 10. storočie, Konštantínopol, dnes Diözesanmuseum Limburg, Limburg an der Lahn

Od 8. storočia sa okruh osôb začal postupne rozširovať o anjelov (anjelská deésis), apoštolov a nakoniec aj o vybraných svätcov. Rozšírený model dostal pomenovanie veľká deésis.[3] Svätí pred Kristom sú zobrazovaní v hierarchickom poradí. Jedným z najstarších príkladov je päťfigurálna deésis z Limburskej staurotéky (10. storočie). Okrem Matky Božej a svätého Jána Krstiteľa, ktorí sú tu zobrazení na opačných, než ich tradičných miestach (Matka Božia po ľavej a Ján po pravej ruke Krista), sa po ich bokoch nachádzajú archanjeli. Za Bohorodičkou stojí archanjel Michal a za svätým Jánom Krstiteľom archanjel Gabriel. Všetci svätí sú znázornení vo výške po stranách tróniaceho obrazu Krista.[4]

neznámy autor, ikona Deésis (s výjavmi dvanástich veľkých sviatkov, olej na paneli, 1450 – 1500, dnes Múzeum byzantskej kultúry, Solún

Objemovým a priestorovým variantom päťfigurálnej deésis (pásového typu) je mozaika klenby nartexu a lunety nad centrálnym vchodom do katolikonu kláštora Hosios Lukas: nad portálom je centrálny obraz Krista Pantokratora s otvoreným evanjeliom, v medailónoch na klenbe sú Bohorodička so zdvihnutými rukami, svätý Ján Krstiteľ a dvaja archanjeli. V sedemfigurálnej deésis (tzv. sedmica) sú za archanjelmi umiestnené obrazy apoštolov Petra a Pavla (freska v klenbe Katedrály svätej Sofie v Novgorode, okolo roku 1144). Jedným z prvých príkladov svedčiacich o existencii deésisového poriadku ikonostasu, a nielen o zaradení kompozície deésis do epistylu (vodorovná tabuľa s výjavmi Veľkých sviatkov), je 5 ikon z 13. storočia z kláštora svätej Kataríny na Sinaji. Takéto rady boli rozšírené v Byzancii a v ruských krajinách v 14. až 15. storočí.[4]

neznámy autor, Veľká deésis v triptychu, tempera na paneli, okolo roku 1550, Louvre, Paríž

V kompozícii deésis sa odrazil aj vývoj ruského vysokého ikonostasu. V neskorej dobe sa objavili deésisové rady pozostávajúce z deviatich a viac samostatných ikon. Po apoštoloch nasledovali svätí ako Bazil Veľký či Ján Zlatoústy, potom veľkomučeníci Juraj a Demeter a rad dopĺňajú ikony stylitov. V závislosti od veľkosti ikonostasu sa počet apoštolov a svätých mohol zvyšovať, typicky o evanjelistov, svätého Gregora Teológa a svätého Mikuláša. Súčasne s nárastom počtu svätcov, ktorí stoja tvárou v tvár Kristovi Spasiteľovi, sa v moskovskom umení objavil nový ikonografický typ ústredného obrazu Spasiteľ pri moci (rus. Спас в силах). Novšie kompozície deésis sa líšia nielen počtom a zložením postáv, ale aj rôznymi ikonografickými detailmi. Bohorodička môže byť zobrazená so smútočným gestom, ako vo výjave Ukrižovania, s ľavou rukou zdvihnutou k hrudi, s ľavou rukou zdvihnutou nahor či s rozvinutým zvitkom s textom modlitby „Pane, zmiluj sa“ v ruke. Svätý Ján Krstiteľ býva niekedy znázorňovaný s rozvinutým zvitkom v ruke a pod.[4]

neznámy autor, ikona Kráľovskej deésis, tempera na paneli, 17. storočie, Muzeul Național de Artă al României, Bukurešť

Osobitným variantom trojfigurálnej deésis je typ kráľovskej deésis zobrazujúci Krista ako „Kráľa kráľov“ či „Veľkého hierarchu“.[4] Typický je pre balkánske prostredie.[7] V strede je zobrazený Spasiteľ na tróne v kráľovskej dalmatike a lóre, nad ktorým má omofor, s korunou s príveskami, s evanjeliom a žezlom v ľavej ruke. Naľavo od Krista v modlitebných poklonách je Matka Božia v kráľovskom rúchu a s korunou, niekedy so zvitkom, na ktorom je napísaná modlitba adresovaná Kristovi (Kláštor svätého Mikuláša, Slepče, Severné Macedónsko, okolo 1620), napravo je svätý Ján Krstiteľ v obvyklom rúchu, s rozvinutým zvitkom v ruke. Takéto kompozície sa v byzantskom umení rozšírili v 2. polovici 14. storočia, ako aj v ruských maľbách, na ikonách balkánskych majstrov a ich neskorších replikách. Literárnym základom obrazu je text Žalmu 45 (44): „po tvojej pravici stojí kráľovná ozdobená zlatom“, ktoré sa interpretujú ako proroctvo o Božej Matke Cirkvi. Vedľa Krista sú nápisy: „Kráľ kráľov“, „Spravodlivý sudca“ či „Strašný sudca“. V 17. storočí bola kompozícia použitá ako ústredný prvok poriadku deésis v ruských ikonostasoch.[4]

Kresťanský Západ

[upraviť | upraviť zdroj]
Cimbaue, Deésis, mozaika, okolo roku 1301/1302,Katedrála Nanebovzatia Panny Márie, Pisa

Kým do Talianska sa schémy (malej) deésis dostali priamo vďaka byzantským kultúrnym vplyvom, recepcia deésis v západnej a strednej Európe sa uskutočnila prostredníctvom kontaktov medzi panovníckymi dvormi a Byzanciou (tympanón v hradnom múzeu v Ostrihome vysvetľovaný blízkymi vzťahmi uhorského kráľa Bela III. (1173 – 96) s Byzanciou) a pod vplyvom križiackych výprav či pútí (tympanón katedrály v Mohuči zo začiatku 13. storočia; rezba z polovice 13. storočia v Kostole Panny Márie v Gelnhausene).[7][8]

Hubert a Ján van Eyckovi, Gentský oltár, olej na paneli, 1432, dnes Katedrála svätého Bavona, Gent

V niektorých krajinách bol Ján Krstiteľ nahradený iným, lokálne významnejším svätcom, napr. v Anglicku postavou apoštola Petra, vo Francúzsku apoštolom Jánom,[8] v Rusku svätým Mikulášom[8][7]. Samostatná verzia deésis v západnom umení nebola populárna; za posledný príklad sa považuje maľba na Gentskom oltári z rokov 1426 až 1432 od bratov Huberta a Jana van Eyckovcov, na ktorom príhovor ustúpil pasívnemu mystickému rozjímaniu.[7][8]

neznámy autor, Kristus v mandorle, reliéf, 30. roky 13. storočia, Kláštor Porta coeli, Tišnov

V západnom umení bola deésis odrazom neba na rovnakej úrovni ako v schéme Maiestas Domini (Kristus v Majestáte). Bohorodička a Ján Krstiteľ sa preto často objavujú ako orodovníci vedľa Krista obklopení mandorlou a symbolmi štyroch evanjelistov (rukopis z 11. storočia v Bibliothèque Royale, Brusel; maľba hradnej apsidy z 11. až 12. storočia v Allinges). Táto verzia sa v strednej Európe rozšírila počas vlády Hohenštaufovcov, pričom sa zachovali početné pamiatky z 12. a 13. storočia: maľby v apside (napr. v Kostole svätého Patrokla v Soeste – zničený v roku 1945, svätého Gereona v Kolíne nad Rýnom, Bazilike a kláštore svätého Juraja v Prahe, a inde), ako aj a reliéfy na tympanóne (napr. z kostola Kláštoru Porta Coeli v Tišnove na Morave).[8][7]

Albrecht Dürer, Posledný súd, drevorez, okolo 1510, dnes National Gallery of Art, Washington, D. C.

Už v 12. storočí sa zároveň na Západe objavili prvé pokusy o spojenie deésis s obrazom Posledného súdu, a až v 13. storočí boli tieto dva výjavy spojené do neoddeliteľného celku. Raný, rozvinutý vzorec predstavuje obraz z Albrechtic (tretia štvrtina 12. storočia). Na východných vyobrazeniach sú orodovníci spravidla zobrazovaní v stoji, kým na západných vyobrazeniach prevláda kľačiaca alebo sediaca poloha (južný portál katedrály v Chartres). Text v knihe, ktorú drží Kristus, je na západných vyobrazeniach zvyčajne citátom z Jn 8,12, kým na východných vyobrazeniach prevláda text z Mt 11,28 a 25,34. Schéma deésis v Poslednom súde, ktorá prevládala až do renesancie, je známa napríklad z diel Lucasa Cranacha staršieho a Albrechta Dürera a Hansa Memlinga. Viacero stredovekých pamiatok tohto typu sa zachovalo v poľských kostoloch.[8]

V 16. storočí sa v podkarpatskej oblasti Poľského kráľovstva tvorili veľké deésis až s dvanástimi apoštolmi (najväčšia zbierka v múzeu v Sanoku). Zvláštnosťou týchto ikon sú archanjeli (Michal a Gabriel) umiestnení vedľa Krista na mieste vyhradenom pre Bohorodičku a Jána Krstiteľa, čo bolo pravdepodobne spôsobené vplyvom kompozície Posledného súdu, v ktorej sú anjeli zvyčajne zhromaždení pri Kristovom tróne. Na jednej z týchto ikon (17. storočie) sa Bohorodička nachádza na ľavej strane kompozície, podobne ako v ranom období, čo možno vysvetliť len obráteným dizajnom. Téma veľkej deésis v ikonostase pretrvala až do 18. storočia.[8]

Slovensko

[upraviť | upraviť zdroj]
neznámy autor, Veľká deésis zo Šarišského Štiavnika, tempera na paneli, okolo 1608, dnes Šarišské múzeum, Bardejov

Na Slovensku je motív deésis pevnou súčasťou ikonografického programu ikonostasov v mnohých chrámoch byzantského obradu.[16] Schémy (malej) deésis sa komponovali podľa starších byzantských predlôh, ale formálne boli veľmi zjednodušené, hoci na niektorých postavách sú viditeľné doznievajúce intencie postbyzantského umenia. Išlo najmä drapériu rúcha, modeláciu ľudského tela alebo štylizované kvety či trsy trávy. Príkladom je pás deésis z tabuľového ikonostasu (1550 – 1580, dnes Šarišské múzeum, Bardejov) zo zaniknutého dreveného Chrámu svätého Demetera veľkomučeníka v Rovnom.[17] Na tabuľovom ikonostase boli zobrazené postavy archanjelov Michala a Gabriela, apoštolov Petra a Pavla, evanjelistov Marka a Lukáša alebo východných otcov ako Bazila Veľkého a Jána Zlatoústeho, ktorí tvorili deésis. Neskôr boli niektoré postavy premaľované na apoštolov neznámym barokovým maliarom, ktorý v službách unionizácie mal zahladiť stopy východnej cirkvi.[18][19] Na začiatku 17. storočia sa na východnom Slovensku zachoval súbor diel, ktoré spracovávali pôvodné byzantské motívy, ale možno v nich badať prvé ohlasy individualizmu typického pre renesanciu a baroko. Typickým príkladom z tohto prechodného obdobia druhej polovice 17. storočia je pás deésis z pôvodného tabuľového ikonostasu (okolo roku 1608, dnes Šarišské múzeum, Bardejov) zo zaniknutého dreveného Chrámu svätého Michala archanjela v Šarišskom Štiavniku. Pás pozostáva z ústrednej tabule s Pantokratorom a desiatich tabúľ s apoštolmi, v hornej časti s postavami starozákonných prorokov.[20] Ďalšími príkladmi sú ikona deésis z Matysovej (1640, dnes v Chráme svätého Michala archanjela v expozícií skanzenu Ľubovnianskeho múzea, Stará Ľubovňa) alebo (veľká) deésis na parapete empory v Chráme svätého Lukáša v Krivom.[20]

neznámy autor, deésis (malá) uprostred tretieho radu (nad cárskymi dverami) ikonostasu, polovica 18. storočia, Chrám svätého Michala archanjela, Ladomirová

Ikonostasy z prelomu 17. a 18. storočia už nesú znaky baroka – polychrómia na orámovaní ikon alebo architektúre ikonostasu. Ďalej členenie ikonostasu doplnené o ozdobné prvky v podobe rastlinných úponkov, kvetov alebo vinnej révy. Najpodstatnejší rozdiel sa prejavuje v páse deésis, a to po obsahovej i formálnej stránke. Postavy archanjelov Michala a Gabriel sú malé alebo úplne absentujú. Rovnako aj Bohorodička a Ján Krstiteľ sú značne zmenšené a druhoradé. Apoštoli netvoria dva zástupy, klaňajúce sa Kristovi, ale jednotlivé postavy v nikách oddelené vyrezávanými stĺpikmi.[21][22] Príkladmi sú pásy deésis na ikonostasoch chrámov v obciach Ladomirová, Kalná Roztoka, Ruský Potok, Šemetkovce, Topoľa a iné.[21] Zvláštnosťou sú ikony alebo ikonostasy maľované na plátne, čo súvisí pravdepodobne s nedostatkom financií na nákladne drevené ikony a ikonostasy počas protihabsburských stavovských povstaniach. Príkladom je deésis z ikonostasu v Chráme svätého Lukáša (koniec 17. storočia) v Tročanoch. V priebehu rokoka sa prejavuje v prvom rade prebujnenosť rezbárskej práce na ikonách a ikonostasoch. Po formálnej a obsahovej stránke dochádza k uvoľneniu byzantského kánonu. V obsahu sa prejavuje vplyv katolizácie. Postavy archanjelov sú malé alebo umiestnené za trón Pantokratora a apoštoli sú zobrazení s atribútmi charakteristickými pre latinskú cirkev.[23] Prípadne nie sú prítomné postavy Bohorodičky, Jána Krstiteľa alebo archanjelov Michala a Gabriela. Rovnako sa mení graficko-ornamentálny spôsob maľby na lineárno-maliarsky. Drapériu postupne vystriedala modelácia svetlom spolu s jemnými kontúrami a teplejšou paletou farieb. Naivný realizmus, ľudová poetizácia tradičných motívov a výtvarná skratka charakterizujú postupné zľudovenie ikonopisectva.[21]

neznámy autor, nástenná maľba deésis na krížovej klenbe presbytéria, okolo roku 1415, Kostol svätého Františka z Assisi, Poníky

Okrem ikonografického programu východného obradu prenikol motív deésis do gotického umenia na Slovensku. K preberaniu schém došlo prostredníctvom kontaktov medzi uhorským panovníckym dvorom a Byzanciou, prípadne pod vplyvom križiackych výprav alebo pútí smerujúcich do Svätej zemi. Zobrazenie deésis prevláda na nástenných maľbách 12. a 13. storočia, kde nasleduje vzorec západného umenia – Maiestas Domini. Kristus je zobrazený v mandorle obklopení orodovníkmi ako Panna Mária a Ján Krstiteľ alebo symbolmi štyroch evanjelistov či postavami anjelov.[24][25] Od 13. storočia bol motív deésis spojený v nedeliteľnom celku so zobrazením Posledného súdu alebo Apoštolského kréda.[26] Najstarším dielom je nástenná maľba na klenbe presbytéria Kostola svätého Františka z Assisi (okolo roku 1415) v obci Poníky.[27] Ďalšími príkladmi sú nástenné maľby v Dóme svätej Alžbety (okolo roku 1430) v Košiciach[28] alebo v Kostole svätej Kataríny Alexandrijskej (okolo roku 1500) v Banskej Štiavnici.[29]

Galéria

[upraviť | upraviť zdroj]

Poznámky

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. ↑ „Deésis“ alebo „deésis“ – písané s malým aj veľkým písmenom. Malé písmeno sa spravidla používa ak sa hovorí o ikonografickom type[1], veľké písmeno v prípade konkrétneho diela[2], hoci v literatúre sa možno stretnúť aj s iným prístupom. Po starogr. δέησις[3] – deésis (prepis podľa PSP), iné prepisy: deesis, deisis (neskorá byzantská výslovnosť a novogréčtina), v preklade: prosba, modlitba[4], rus. дeисус – deisus[4].

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. ↑ a b c d e f g deésis. In: Encyclopaedia Beliana. Zv. 3. Č – Eg. Bratislava : Encyklopedický ústav Slovenskej akadémie vied, 2003. ISBN 80-224-0761-5. S. 245.
  2. ↑ a b Hagia Sofia. In: Encyclopaedia Beliana. Zv. 5. Galb – Hir. Bratislava : Encyklopedický ústav Slovenskej akadémie vied, 2008. Dostupné online. ISBN 978-80-224-0982-7. S. 441.
  3. ↑ a b c d e f g h i j k l m n o SIEMASZKO, Aleksander. Deesis. In: Encyklopedia kultury bizantyńskiej. Ed. Oktawiusz Jurewicz. Warszawa : Wydawnictwa Uniwersytetu Warszawskiego, 2002. ISBN 83-235-0011-8. S. 135 – 136.
  4. ↑ a b c d e f g h i j k l m n o p q r s t u v w x y KVLIVIDZE, N. V. DEISUS. In: Pravoslavnaja enciklopedija. Tom. 14. Daniil – Dimitrij. Moskva : Cerkovo-naučnyj centr „Pravoslavnaja enciklopedija“, 2007. [Cit. 2024-07-04]. Dostupné online. ISBN 978-5-89572-024-0. S. 316 – 319.
  5. ↑ a b VON BOGYAY, Theodor. Deesis. In: Reallexikon zur byzantinischen Kunst. Ed. Klaus Wessel; Marcell Restle. Bd. 1. Abendmahl – Dura-Europos. Stuttgart : Anton Hiersemann Verlag, 1966. S. 1178 – 1186.
  6. ↑ a b BALCÁREK, Petr. Deesis. In: VAVŘÍNEK, Vladimír. Encyklopedie Byzance. Praha : Libri; Slovanský ústav AV ČR, 2011. (Práce Slovanského ústavu AV ČR. Nová řada; zv. 33.) ISBN 978-80-7277-485-2. S. 126.
  7. ↑ a b c d e f g h i VON BOGYAY, Thomas. DEESIS. In: Lexikon der christlichen Ikonographie. Band. 1. A bis Ezechiel. Freiburg im Breisgau : Herder, 1968. (Allgemiene Ikonographie.) ISBN 3-451-22568-9. S. 494 – 499.
  8. ↑ a b c d e f g h i j k l m MADEJ, Henryk. DEESIS. In: Encyklopedia katolicka. Tom III. Cenzor – Dobszewicz. Lublin : Towarzystwo Naukowe Katolickiego Uniwersytetu Lubelskiego, 1979. S. 1086 – 1087.
  9. ↑ PAVLOVSKÝ, František. Drevené gréckokatolícke chrámy na východnom Slovensku. Prešov : Petra, 2007. ISBN 978-80-8099-009-1. S. 14 a nasl..
  10. ↑ DUGAS, Dionýz. Oltáre a ikonostasy na Slovensku. Žilina : Georg, 2016. ISBN 978-80-8154-170-4. S. 147, 157.
  11. ↑ δέησις. In: King James Bible Dictionary [online]. King James Bible Dictionary, [cit. 2024-07-04]. Dostupné online.
  12. ↑ δέησις. In: Kata Biblon [online]. Lexicon Katabiblon, [cit. 2024-07-04]. Dostupné online.
  13. ↑ deésis. In: Slovník cudzích slov : akademický. 2. dopl. a upr. slovenské vyd. Bratislava : Slovenské pedagogické nakladateľstvo – Mladé letá, 2005. Dostupné online. ISBN 80-10-00381-6. S. 187.
  14. ↑ Správne skloňuje napr.: deésis. In: Ottova všeobecná encyklopédia v dvoch zväzkoch A-L. Bratislava : Agentúra Cesty, 2006. ISBN 80-969159-3-2. S. 263.
  15. ↑ a b c d e f g h VON BOGYAY, Theodor. Deesis. In: Reallexikon zur byzantinischen Kunst. Ed. Klaus Wessel; Marcell Restle. Bd. 1. Abendmahl – Dura-Europos. Stuttgart : Anton Hiersemann Verlag, 1966. S. 1178 – 1186.
  16. ↑ deésis. In: ŽÚBOROVÁ, Mária; ŽÚBOR, Peter. Christologický cyklus I. [online]. [Cit. 2024-07-20]. (Encyklopédia kresťanského umenia.) S. 38 – 40. Dostupné online.
  17. ↑ FRICKÝ, Alexander. Pamiatky ikonopisnej tvorby z východného Slovenska. In: Šarišské múzeum v Bardejove. Zväzok 2. Bardejov : Východoslovenské vydavateľstvo, 1969. S. 177 – 178, 181.
  18. ↑ FRICKÝ, Alexander. Ikony z východného Slovenska. Košice : Východoslovenské vydavateľstvo, 1971. S. 7 – 9.
  19. ↑ TKÁČ, Štefan; JURÍK, Miroslav. Ikony zo 16. – 19. storočia na severovýchodnom Slovensku. Bratislava : Tatran, 1980. S. 34 – 37.
  20. ↑ a b FRICKÝ, Alexander. Ikony z východného Slovenska. s. 10 – 11.
  21. ↑ a b c FRICKÝ, Alexander. Ikony z východného Slovenska. s. 14.
  22. ↑ GREŠLÍK, Vladislav; NOVÁKOVÁ, Oľga. Ikony 17. storočia na východnom Slovensku. Prešov : Pavol Šidelský – Akcent Print, 2002. ISBN 80-968367-3-0. S. 7 – 9.
  23. ↑ FRICKÝ, Alexander. Ikony z východného Slovenska. s. 12.
  24. ↑ KRESÁNEK, Peter. Slovensko: ilustrovaná encyklopédia pamiatok: historická architektúra, pamiatky výtvarného umenia, pamätihodnosti. Bratislava : Simplicissimus, 2009. ISBN 978-80-969839-0-2. S. 426.
  25. ↑ BURAN, Dušan. Gotika: dejiny slovenského výtvarného umenia. Bratislava : SNG, Slovart, 2003. ISBN 80-8059-080-X. S. 681.
  26. ↑ RUSINA, Ivan. Renesancia: dejiny slovenského výtvarného umenia. Bratislava : SNG, Slovart, 2010. ISBN 978-80-8085-940-4. S. 874.
  27. ↑ BURAN, Dušan. Gotika: dejiny slovenského výtvarného umenia. s. 680 – 681.
  28. ↑ KRESÁNEK, Peter. Slovensko: ilustrovaná encyklopédia pamiatok: historická architektúra, pamiatky výtvarného umenia, pamätihodnosti. s. 853.
  29. ↑ BURAN, Dušan. Gotika: dejiny slovenského výtvarného umenia. s. 686.

Ďalšia literatúra

[upraviť | upraviť zdroj]

Encyklopédie a slovníky

[upraviť | upraviť zdroj]

Monografie a články

[upraviť | upraviť zdroj]
  • POSSET, Franz. Martin Luther on Deësis. His Rejection of the Artistic Representation of „Jesus, John, and Mary“. Renaissance and Reformation / Renaissance et Réforme, 1996, roč. 20, čís. 3, s. 57 – 76. ISSN 0034429X.

Iné projekty

[upraviť | upraviť zdroj]
Portal Byzantský portál
Umelecký portál
  • Spolupracuj na Commons Commons ponúka multimediálne súbory na tému Deésis
Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Deésis&oldid=7903479“