Obliehanie Jágru (1552)
| Obliehanie Jágru | |||||||
|---|---|---|---|---|---|---|---|
| Súčasť Habsbursko-osmanských vojen v Uhorsku (1526 – 1568) | |||||||
 Obliehanie Jágra na olejomaľbe od Bertalana Székelya (1867) | |||||||
| |||||||
| Protivníci | |||||||
| Kráľovské Uhorsko | Osmanská ríša | ||||||
| Velitelia | |||||||
| Štefan Dobo, Štefan Mečkei |
Kara Ahmed paša | ||||||
| Sila | |||||||
| približne 2 000 vojakov | 35 až 40 000 vojakov | ||||||
Obliehanie Jágru bola jedna z protitureckých bitiek počas Habsbursko-osmanských vojen (1526 až 1568), ku ktorej došlo v dňoch 29. septembra až 17. októbra roku 1552 pod starým stredovekým hradom Jáger na území terajšieho východného Maďarska medzi uhorskými obrancami pod velením tamojšieho kapitána Štefana Dobóa na jednej strane a osmanskými armádami na čele s budínskym pašom Ahmedom na strane druhej. Bitka, ktorá trvala dovedna tridsaťosem dní, sa napokon skončila drvivým víťazstvom uhorských obrancov.
Predohra[upraviť | upraviť zdroj]
Na konci augusta roku 1552 sa osmanským armádam pod hlavným velením Ahmeda pašu podarilo úspešne obľahnúť a dobyť pevnosť Temešvár. Nasledovalo nové vojenské ťaženie proti hradu Solnok, ktorý bránilo iba 500 uhorských obrancov, pričom práve tí sa napokon rozhodli pre dobrovoľnú kapituláciu. Po tomto vojenskom úspechu sa budínsky paša rozhodol vypracovať nový vojnový plán pre ďalšie ťaženie. Ten znamenal vytvoriť akýsi klin a to na územiach medzi habsburskou a Zápoľského časťou Uhorska. Mal v pláne taktiež dobyť aj hrad Jáger, ktorý sa v tých časoch nazýval ako „Brána do Horného Uhorska“.[1]
Zhromaždenie obrancov[upraviť | upraviť zdroj]
Ešte v júli roku 1552 mal kapitán hradu snahu vymôcť od cisára Ferdinanda I. Habsburského zvolanie zástupcov hornouhorských stolíc. Stavy však odmietli pomôcť, čím sa zodpovednosť obrany preniesla na kráľa. Po vojenskej porážke uhorských vojsk v bitke pri Plášťovciach síce osem stolíc prisľúbilo určitú vojenskú podporu aj keď väčšinou zostalo iba pri sľuboch. Kapitán Dobó tak musel čeliť budúcemu protivníkovi sám aj s hradnou posádkou, spolu s obyvateľstvom blízkeho okolia a niekoľkými ozbrojencami, ktorí boli vyslaní stolicami a slobodnými kráľovskými mestami. Obranu podporili okrem žoldnierov aj ozbrojení poddaní ale aj jednotky platené priamo panovníkom, pričom išlo o príslušníkov tzv. portálneho vojska, ktoré vyslali slobodné kráľovské mestá, pričom išlo jednak o Košice, Prešov, Bardejov, ale aj Levoču či Sabinov. Kapitán hradu úspešne sústredil za múrmi hradu množstvo potravín, zvierat, vína ale aj adekvátne množstvo streliva. Zároveň mal k dispozícii delá rôznych kalibrov ale aj viacero typov strelných zbraní a horľavín na použitie práve počas útoku. Okrem tohto príslušenstva sa podarilo v hrade zhromaždiť aj množstvo sečných a bodných ručných zbraní. Kapitánovi Dobóovi sa prostredníctvom hradnej posádky podarilo vyzbierať dane z tureckého okupačného územia, čo sa neskôr prejavilo vybudovaním výzvednej siete, čím bol dobre informovaný jednak o úmysloch ale aj pohyboch protivníka.
Boje[upraviť | upraviť zdroj]
Ešte pred začiatkom obliehania v septembri roku 1552 armády osmanských Turkov vyzývali obrancov pre ich kapituláciu, za čo im bol sľúbený slobodný odchod ale aj zachovanie majetkov. Obyvatelia hradu však na tieto ponuky reagovali odmietnutím, s tým že jasne vyhlásili, že každý ďalší list s obsahom kapitulácie spália. Dôsledkom tohto kroku došlo k obkľúčeniu samotnej pevnosti a to zo strany spojených osmanských vojsk v počte 35 až 40-tisíc mužov, ktorí ho následne nepretržite ostreľovali dvanásť dní z ťažkých diel.
Dňa 29. septembra roku 1552 podniklo približne 10-tisíc peších osmanských vojakov vo viacerých vlnách prvý útok už aj tak na silne poškodené hradby. Armáde osmanských Turkov počas úvodného útoku podarilo dostať sa na jednu z bášt. Uhorskí obrancovia však podnikli protiútok a útočníkov vytlačili. Následne došlo k ďalšej výzve obrancov ku kapitulácii, čo však odmietli. Nasledujúci deň došlo k zosilneniu delostreleckej paľby, pričom armády osmanských Turkov sa v úsilí unaviť obrancov rozhodli taktiež pre kombináciu s útokmi pechoty na hradby a to aj v nočných hodinách. Obrancom sa však podarilo napriek týmto vojenským zásahom vydržať, pričom následne podnikali menšie výpady do tureckého tábora. Dobó neváhal použiť dokonca taktiku, vďaka ktorej dal svojimi delami ostreľovať aj baštu opevnenia, do ktorej sa prebojovali vojaci osmanských Turkov.
Záverečného útoku, ktorý trval dva dni, sa zúčastnilo osem až desaťtisíc osmanských Turkov. V posledný deň však bojová nálada Osmanov zosilnela, keďže Kara Ali paša vyslal do boja jazdectvo. Samotného útoku sa napokon zúčastnilo približne 25-tisíc osmanských vojakov. Obrancovia sa však vytrvalo bránili. Do bojov sa zapojili aj bojaschopné ženy a deti. Dňa 17. októbra roku 1552 napokon armády osmanský Turkov odtiahli.[2]
Víťazný epilóg Uhrov[upraviť | upraviť zdroj]
Okrem tvrdošijnej obrany bol dalším dôvodom pre odchod armád osmanských Turkov rozkaz, ktorý naznačoval neriskovať boj v čase príchodu jesenných dažďov, prvých mrazov a snehu a to ďaleko od osmanského územia. Vojenské víťazstvo uhorských obrancov počas obliehania samotnej pevnosti malo ďalekosiahle dôsledky. Obrana napokon zachránila hornouhorské mestá a zároveň aj stolice pred tureckým pustošením. Neúspešné obliehanie mesta zároveň Osmanom znemožnilo dokončiť rozdelenie Uhorska na dve časti. Okrem toho mala za následok pozdvihnutie morálky armád na území celého Uhorska. Po legendárnej bitke pri Belehrade, ktorá sa odohrala ešte v roku 1456, išlo o prvé veľké víťazstvo nad Osmanskou ríšou na bojovom poli v strednej Európe. Vojenský úspech v Jágri sa stal oslavou pre celú Európu, pričom Štefan Dobo ako kapitán samotnej pevnosti, sa stal na ďalšie obdobie jednou z najpopulárnejších osobností v krajine.[1]
Referencie[upraviť | upraviť zdroj]
- ↑ a b KÓNYA, Peter, a kol. Dejiny Uhorska : (1000 – 1918). [2. vyd.] [Bratislava] : Citadella, 2014. 787 s. ISBN 978-80-89628-59-9. S. 201.
- ↑ DANGL, Vojtech; SEGEŠ, Vladimír. Vojvodcovia : 111 osobností vojenských dejín Slovenska. Praha : Ottovo nakladatelství, 2012. 472 s. ISBN 978-80-7360-986-3. S. 138, 139.
Zdroje[upraviť | upraviť zdroj]
- DANGL, Vojtech; SEGEŠ, Vladimír. Vojvodcovia : 111 osobností vojenských dejín Slovenska. Praha : Ottovo nakladatelství, 2012. 472 s. ISBN 978-80-7360-986-3.