Karpaty

Karpaty
Pohorie
Maramureský masív, Rumunsko
Štáty	Česko,   Maďarsko,   Poľsko,   Rakúsko,   Rumunsko,   Slovensko,   Srbsko,   Ukrajina
Vertikálne delenie	7  - Západné Karpaty  - Juhovýchodné Karpaty  - Východné Karpaty  - Južné Karpaty  - Rumunské Západné Karpaty  - Transylvánska panva  - Srbské Karpaty
Najvyšší bod	Gerlachovský štít
- výška	2 655 m n. m.
- súradnice	49°09′49″S 20°08′02″V / 49,16361°S 20,13389°V / 49.16361; 20.13389
Dĺžka	1 400 km
Rozloha	210 000 km² (21 000 000 ha)
Geologické zloženie	flyšové pásmo, neovulkanity, oravikum
Orogenéza/vrásnenie	Alpínske vrásnenie
Perióda	Terciér
Karpatský oblúk od Viedne a Bratislavy až po Srbské Karpaty
Wikimedia Commons: Carpathian Mountains
Portál, ktorého súčasťou je táto stránka:  Geografický portál

Karpaty (iné názvy: Karpatská sústava, Karpatský systém, karpatský oblúk) je rozsiahle pásmové pohorie v strednej a východnej Európe, súčasť alpsko-himalájskeho geologického systému. Vznikli počas mladších treťohôr, patria teda k mladým európskym pohoriam. Zasahujú na územie Rakúska, Česka, Slovenska, Maďarska, Poľska, Ukrajiny, Rumunska a Srbska. Na severozápade ich Viedenská panva a Karnuntská brána oddeľujú od Álp, zo severu sú obklopené čelnou karpatskou priehlbinou, na juhovýchode, vo východnom Srbsku, plynulo prechádzajú do Balkanidov. Vonkajšie pásmo je tvorené z flyšových príkrovov, centrálne pásmo hlbinnými vyvreninami a vápencami, vnútorné povrchovými vyvreninami, pozostatky treťohorného vulkanizmu. Celková rozloha pohoria sa uvádza na približne 200^[1] – 210 000 km², celá Karpatská oblasť s priľahlými panvami, nížinami a pahorkatinami tak až 530 tisíc km².^{[chýba zdroj]} Dĺžka karpatského oblúka počítaná od Bratislavy po Železné vráta je zhruba 1 450 – 1 500 km, šírka sa pohybuje medzi 12 a 350 km.^[1] Najvyšší bod Karpát je Gerlachovský štít v slovenských Vysokých Tatrách s výškou 2 654,4 m n. m.^[2] Ďalšie oblasti vysokohorského charakteru sa rozkladajú v rumunských Južných Karpatoch s reťazcom masívov Retezat, Parâng, Fagaraš a Bucegi, ktoré presahujú 2 500 metrov; inak má väčšina Karpát skôr ráz lesnatých stredohôr. Nad hornou hranicou lesa sa nachádza asi 5 % rozlohy pohoria; časti trvalo nad snežnou čiarou ani ľadovce sa tu nenachádzajú.

Karpaty sú jedným z najvýznamnejších území divokej prírody v Európe. Žije tu okrem iného najväčšia európska populácia medveďa hnedého, vlka, kamzíka a rysa, mnoho vzácnych vtákov ako orol skalný či orol krikľavý a taktiež viac než tretina všetkých európskych druhov rastlín vrátane mnohých endemitných a reliktných druhov.^[3] V Rumunsku sa nachádza druhá najväčšia plocha pralesov v Európe po Rusku, celkom 250 000 hektárov (65 %); väčšina z nich sa nachádza v Karpatoch,^[4] pričom Južné Karpaty predstavujú najväčšiu nefragmentovanú lesnú oblasť v Európe.^[5] Najviac lesov tvoria podhorské bučiny a horské smrečiny. Miera odlesňovania v dôsledku nezákonnej ťažby dreva je ale vysoká.^[6] Mimoriadne druhovo bohatá je v Karpatoch náhradná vegetácia lúk, bielokarpatské lúky v Česku držia dokonca svetový rekord v absolútnom počte druhov na malej a strednej ploche.^[7] V horách a ich podhoriach vyviera mnoho termálnych a minerálnych vôd, pričom na Rumunsko pripadá tretina všetkých týchto európskych vôd.^[8]

V karpatskej oblasti sa stretávajú vplyvy mnohých národov, jazykov a kultúr, prejavujúce sa podobným folklórom a tradíciami; charakteristická podoba pastevnej horskej krajiny aj mnohých miestopisných názvov je spojená predovšetkým s tzv. valašskou kolonizáciou v stredoveku a ranom novoveku. Okrem prírodného bohatstva sa tu nachádza aj mnoho kultúrnych pamiatok: na zozname svetového kultúrneho a prírodného dedičstva UNESCO sú zapísané pôvodné bukové lesy Karpát, ale tiež aj ľudové drevené chrámy poľských, ukrajinských, rumunských a slovenských dedín, opevnené dediny Sedmohradska, pravoslávne kláštory v bývalom Moldavskom kniežatstve alebo unikátne jaskyne Slovenského raja a krasu.

Pohorie sa v modernej dobe nazýva Karpaty v češtine, poľštine a slovenčine a Карпати (Karpaty) v ukrajinčine, Карпати/Karpati v srbčine, Carpați (čítaj [karpac]) v rumunčine, Карпаты v rusínčine, Karpaten v nemčine a Kárpátok v maďarčine.^[9][10] Aj keď toponymum (v tvare Karpates oros) zaznamenal Ptolemaios už v 2. storočí nášho letopočtu,^[11][12] je moderná forma mena vo väčšine jazykov neologizmom.^[13] Napríklad ich stredoveké uhorské meno bolo Havasok („Snežné hory“); ruské kroniky ich označovali ako „Maďarské hory“.^[14][15] Neskoršie zdroje ako Dimitrie Cantemir a taliansky kronikár Giovanandrea Gromo označovali pohorie ako „Transylvánske hory“, zatiaľ čo historik zo 17. storočia Constantin Cantacuzino preložil názov hôr pre taliansko-rumunský glosár ako „Rumunské hory“.^[9]

Meno „Karpaty“ je úzko späté so starými dáckymi kmeňmi nazývanými „Karpes“ alebo „Karpovia“, ktorí žili na rozsiahlom území od východného a severovýchodného brehu Čierneho mora až po sedmohradské pláne v dnešnom Rumunsku a Moldavsku. Názov Karpaty môže nakoniec pochádzať z protoindoeurópskeho koreňa *sker-/* ker-, z ktorého pochádza albánske slovo karpë (skala) a slovanské slovo skala (aj útes), možno prostredníctvom dáckeho kognátu, ktorý znamenal horu, skalu alebo drsný terén (porov. germánsky koreň *skerp-, staronórsky harfr „brázda“, gótsky skarpo, stredonemecky scharf „hrnčiar“ a moderný hornonemecký Scherbe „črepina“, staroanglicky scearp a anglicky sharp (ostrý), litovsky kar~pas „rezať, sekať, zárez“, lotyšsky cirpt „strih, klip“). Archaické poľské slovo karpa znamenalo „členité nerovnosti, podvodné prekážky/skaliská, členité korene alebo kmene“. Častejšie slovo skarpa znamená ostrý útes alebo iný zvislý terén. Názov môže taktiež pochádzať z indoeurópskeho *kwerp „otáčať“, podobné staroanglickému hweorfan „otáčať, meniť“ (anglicky warp) a gréckemu καρπός karpós „zápästie“, možno odkazujúce na to, ako sa pohorie ohýba alebo stáča do tvaru písmena L.^[16]

V neskorších rímskych dokumentoch boli východné Karpaty označované ako Montes Sarmatici (čo znamená Sarmatské pohorie).^[17] Západné Karpaty sa nazývaly Carpates, meno, ktoré je po prvýkrát zaznamenané v Ptolemaiovej Geografii (2. stor. n. l.).^[18] V škandinávskej ságe Hervarar, ktorá rozpráva starogermánske legendy o bojoch medzi Gótmi a Hunmi, sa meno Karpates objavuje v predvídateľnej germánskej podobe ako Harvaða fjöllum (viac Grimmov zákon). Gervasius z Tilbury vo svojom Otia Imperialia („Rekreácia pre cisára“) z roku 1211 písal o pohorí ako o Hunských alpách. Uhorské listiny z 13. – 15. storočia pomenovávajú hory Thorchal, Tarczal alebo menej často Montes Nivium („Zasnežené hory“). V Poľsku názov „Karpaty“ prvýkrát použil prírodovedec a geograf Stanisław Staszic (1755 – 1826) v roku 1815 vo svojom diele O ziemiorództwie Karpatów i innych gór i równin Polski (O pozemkovom hospodárstve Karpát a iných hôr a pláňach Poľska).^[19]

Podľa geomorfologického delenia sú Karpaty geomorfologickým subsystémom Alpsko-himalájskeho systému. Ich presné vymedzenie sa však v literatúre rôzni a existujú na neho rôzne pohľady; často, ale nie výlučne, je prijímaná definícia poľského geológa Jerzyho Kondrackého z roku 1989.^[20] Po geologickej stránke je hranicou Karpát na západe prietok Dunaja Viedenskou kotlinou a ďalej Karnuntská brána, ktorá tvorí hranicu medzi Hainburskými vrchmi (Karpaty) a Litavskými vrchmi (najvýchodnejší výbežok celého systému Álp). Zo západu, severu a východu je pohorie obklopené pásmom tzv. karpatskými priehlbinami – tektonických poklesov, ktoré ich oddeľujú od susedných horských celkov. Na západe sú to Moravská brána, Vyškovská brána a moravské úvaly v Česku hranicou medzi Karpatmi a pohoriami hercýnskeho Českého masívu, na severe ich pás zníženín oddeľuje od taktiež hercýnskej Poľskej vysočiny, na východe od hornatého Podolia. Na juhu a juhovýchode svahy Karpát spadajú do Dolnodunajskej nížiny. Priestor vnútri karpatského oblúka vypĺňajú nížiny Panónskej panvy, v dunajskom ohybe tak plynulo nadväzuje Zadunajské stredohorie.^[1] Transylvánska vysočina je spravidla považovaná za súčasť Karpát, existujú však aj poňatia, kedy tomu tak nie je.^[20]

Najproblematickejšie je vymedzenie hranice Karpát v Srbsku vzhľadom na to, že hranica s nadväzujúcimi Balkanidmi nie je geologická (obe pohoria patria do Alpsko-himalájskeho systému) a je teda viac-menej záležitosťou konvencie. Ako hranica sa v literatúre uvádza až päť rôznych možností.^[21] Niekedy je za hranicu považovaný už samotný Dunaj, ako aj u spomínaného Kondrackého, pre účely Karpatských dohovorov je prijímaná definícia Srbskej akadémie vied, ktorá za súčasť Karpát považuje iba južný breh úžiny Železné vráta v rozsahu územia národného parku Djerdap. Často je hranica vedená údolím rieky Crni Timok, po línii Stalać – Sokobanja – Knjaževac (masívy Ozren a Devica by potom patrili už pod Balkán), alebo ešte o niečo južnejšie údoliami riek Nišava a Svrljiški Timok.^[1][22]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Členenie Karpát

Podobne ako samotné vymedzenie Karpát, aj ich delenie je predmetom rozporov a v jednotlivých zdrojoch a krajinách sa dosť líši.^[23] Najčastejšie sa Karpaty v literatúre delia na tri geomorfologické provincie – Západné, Východné a Južné Karpaty. Hranica medzi Západnými a Východnými Karpatmi je kladená buď do oblasti Lupkovského priesmyku, alebo ďalej na západ do Kurovského sedla (taktiež aj Tyličského) na slovensko-poľskej hranici, zhruba na spojnici miest Bardejov a Nowy Sącz.^[24] Hranicou medzi Východnými a Južnými Karpatmi je tradične rumunský priesmyk Predeal (1 033 m n. m.) na spojnici mesta Brašov na severe a údolím rieky Prahova na juhu, objavujú sa však aj názory na jej mierne posunutie do údolia rieky Dâmbovițy; v tom prípade by pohorie Bucegi spadalo ešte pod Východné Karpaty.^[25]

Tieto tri základné provincie sú ďalej delené do subprovincií podľa tektonickej a geologickej stavby. Podľa klasického delenia zodpovedajú subprovincie Vonkajších Západných a Vonkajších Východných Karpát flyšovému pásmu, vnútorné patria k jadrovým kryštalickým a niekde aj k vulkanickým pohoriam. V modernejšom pojatí sú Západné Karpaty členené podľa tektonickej stavby na tri časti: Vonkajšie (flyšové), Centrálne (tzv. Pásmo jadrových pohorí) a Vnútorné (viac spodná mapka).^[26] Na západe tvorí hranicu medzi Vonkajšími a Vnútornými Karpatmi taktiež vápencové Bradlové pásmo (viac nižšie kapitola Geológie).^[23] Čelná karpatská priehlbina je obvykle považovaná za súčasť (subprovinciu) jednotlivých provincií, ku ktorým prilieha.^[24]

Neustálené je delenie rumunských Karpát, ktoré je v rumunskej literatúre menej prepracované a nesleduje rovnaké geomorfologické kritéria a ich hierarchiu. Južné Karpaty, Rumunské Západné Karpaty (alebo aj Apuseni) a Transylvánska vysočina sa tu posudzujú obvykle samostatne.^[27] Rumunské západné Karpaty sú pritom vymedzené taktiež nejednoznačne: hranica buď prebieha údoliami riek Cerna a Timiș (pozri mapka č. 1, časti 5, 6), alebo sú pohoria Poiana Rusca a Banátske vrchy priradené k Južným Karpatom a hranicou je údolie Mureše (v mapke č. 2 časti 6, 7). Odlišne je tu taktiež delenie Východných Karpát (pozri nižšie).^[25]

Prehľad karpatských geomorfologických subprovincií a ich najvyšších vrcholov je nasledujúci:

1. Vonkajšie Západné Karpaty (Babia góra v Poľsku, 1 725 m n. m.)
2. Vnútorné Západné Karpaty (Gerlachovský štít, 2 654 m n. m., tiež delené na Centrálne a Vnútorné)
3. Vonkajšie Východné Karpaty (Hoverla, 2 061 m n. m.)
4. Vnútorné Východné Karpaty (Pietrosul, 2 303 m n. m.)
5. Južné Karpaty (Moldoveanu, 2 544 m n. m.)
6. Rumunské Západné Karpaty (Cucurbăta Mare, 1 849 m n. m.)
7. Transilvánska kotlina (najvyššie vrcholy ojedinele okolo 800 m n. m.)
8. Srbské Karpaty (Šiljak, 1 560 m n. m.); niekedy sú priraďované k Južným Karpatom, inokedy do Karpát vôbec nie sú zaraďované.

Najväčšia časť Karpát, zhruba 55 % ich rozlohy, sa nachádza v Rumunsku. Z ostatných krajín pripadá na Slovensko 17 %, na Ukrajinu necelých 11 %, na Poľsko necelých 10 %, na Maďarsko 3,8 %, na Česko 3,3 % a na Rakúsko a Srbsko (v najužšej definícii) menej než 0,5 % rozlohy.^[28] Vzhľadom na nejednoznačné vymedzenie v literatúre predovšetkým pri srbských horách je však tieto počty treba brať iba ako orientačné. V nasledujúcich odsekoch je podaný výber niektorých karpatských pohorí podľa jednotlivých štátov; pre úplný a geomorfologicky usporiadaný prehľad pozri článok Členenie Karpát.

Do Rakúska zasahuje karpatský systém len úplne okrajovo a pokrýva iba 0,5 % krajiny. Severná časť patrí do Jihomoravských Karpát: leží tu aj najvyšší bod rakúskych Karpát kopec Buschberg (491 m n. m.) v oblasti Leiser Berge. Južná časť, Hainburské vrchy, je južným výbežkom Malých Karpát. Karnuntská brána, južne od Hainburských vrchov, tvorí hranicu medzi Karpatmi a Alpami.^[29]

V Česku pokrývajú karpatské pohoria najvýchodnejšiu časť Česka, celkovo zhruba 8,5 % krajiny.^[28] Najvyšším vrcholom Karpát v Česku je Lysá hora (1 324 m n. m.). Všetky pohoria patria do subprovincie Vonkajších Západných Karpát a ich vymedzenie v Česku aj na Slovensku je ustálené a jednotné.^[30]

Na Slovensku Karpaty zaberajú takmer 72 % územia,^[28] nachádzajú sa tu taktiež najvyššie vrcholy celého pohoria. O časť svojich vrcholov sa Slovensko delí s Poľskom, Gerlachovský štít (2 654 m n. m.) ja najvyšším vrcholom Karpát vôbec. Členenie do nižších geomorfologických celkov je ustálené; pre usporiadanie je použité klasické delení Západných Karpát na Vonkajšie a Vnútorné,^[31] v komentári tiež modernejšie Kondrackého delenie.^[32]

Väčšinu hraničných pohorí na juhu krajiny zdieľa Poľsko so Slovenskom a Ukrajinou, ďalej sem zasahuje podhorie vonkajších západných a východných Karpát. Najvyššou horou Poľska sú Rysy (2 500 m) vo Vysokých Tatrách. Celkom pohorie zaberá necelých 6,5 % štátu.^[28] Použitý prehľad zodpovedá klasickému deleniu Karpát na vnútorné a vonkajšie.^[29]

Na Ukrajine Karpaty zaberajú prevažne oblasť bývalej Podkarpatskej Rusi a južnú časť Haliča na samom západe krajiny, celkom iba asi 3,6 % z celkovej rozlohy.^[28] Niektoré pohoria sem presahujú zo Slovenska a Poľska a zodpovedajú ich geomorfologickému začleneniu. Najvyšším vrcholom je Hoverla (2 061 m).

Vonkajšie Východné Karpaty

• Poloniny, napr. Bukovské vrchy, Čornohora, Boržava, Krásná, Gorgany, Svidovec

Vnútorné Východné Karpaty

• Vihorlatsko-gutinská oblasť
• Maramurešsko-rodenská oblasť, napr. Maramurešské pohorie (Rachivs'ki hory)

V Rumunsku sa nachádza väčšina pohoria, ktoré zaberá zhruba 47,5 % rumunského územia.^[28] Moldoveanu (2 544 m) je najvyššou rumunskou horou a zároveň najvyšším karpatským vrcholom mimo Vysoké Tatry. Delenie Karpát v rumunskej literatúre sa odlišuje od toho používaného v Česku a na Slovensku: Východné Karpaty sú tu namiesto Vonkajších a Vnútorných delené na tri časti: severné (Maramurešské a Bukovinské Karpaty), stredné (Moldavsko-transilvánske Karpaty) a južnú časť (Oblúkové Karpaty). V nasledujúcom prehľade je zachované delenie použité v ostatných kapitolách článku.^[32]

Všetky hornatiny v maďarských Karpatoch ležia v Severomaďarskom stredohorí, čo je geomorfologická oblasť Vnútorných Západných Karpát na severovýchode krajiny. Niektoré maďarské pohoria zasahujú tiež na Slovensko. Najvyšším vrcholom Maďarska je Kékes (1 014 m n. m.) v pohorí Matra. Celkom Karpaty zaujímajú 8,3 % maďarského územia.^[28]

Názory na priebeh hranice srbských Karpát sa v literatúre líšia (potri vyššie). V širokom pojatí by ich najvyšším vrcholom bol Šiljak v masíve Rtanj s nadmorskou výškou 1 560 m.^[33]

• Rtanj planina
• Homolje
• Beljanica

Karpaty sú pásmové pohorie s komplexnou geologickou štruktúrou, ktorá nadväzuje na Alpy. Geologicky je vonkajšia časť západných a východných Karpát tvorená širokým pásmom flyšových príkrovov, tvorených paleogénnymi až kriedovými usadeninami ílovcov, pieskovcov a zlepencov. V centrálnych, jadrových častiach Západných Karpát a prakticky v celých Južných Karpatoch prevládajú staré hlbinné vyvreniny a metamorfované horniny kryštalinika, prevažne granity a granitoidy. Na ne potom často aj v celých subpohoriach, ako sú Malá a Veľká Fatra, Pieniny, Slovenský raj, Hășmaș, Ceahlău, Piatra Craiului alebo Apusenské vrchy, nasadajú mladšie, druhohorné vápence a dolomity, ktoré sú mnohokrát silno skrasovatené (napríklad v masíve Bihor). Tieto horniny vystupujú na povrch taktiež v Bradlovom pásme na rozhraní medzi Vonkajšími a Vnútornými západnými Karpatmi. Vo vnútorných oblastiach priliehajúcich k Panónskej a Transilvánskej panve je potom prstenec vulkanických pohorí zložených z povrchových vyvrenín – andezitov, dacitov a bazaltov: Matra, Căliman, Harghita, Vihorlat, Zemplínske vrchy a ďalšie, miestami so zachovanými postvulkanickými javmi. Transilvánska kotlina je tvorená prevažne kenozoickými usadenými horninami.^[11][34]

Čelná karpatská priehlbina je pozostatok niekdajších prielivov medzi horskými pásmami Karpát a hercynikom a ako také sú vyplnené morskými sedimentmi, následne po vyzdvihnutí aj riečnymi sedimentmi a eolickou sprašou, svoje uloženiny zanechal na severe taktiež aj pevninský ľadovec. Podobne Panónia je stále poklesávajúci pozostatok pevninskej dosky Tisie prekrytý od druhohôr nánosmi sedimentov. V rôznych oblastiach karpatského oblúka sa nachádzajú ložiská minerálov a nerastných surovín, napríklad ropy, zemného plynu, čierneho a hnedého uhlia, kovových rúd (najviac v Slovenskom rudohorí a v pohorí Sedmohradské rudohorie v Apusenských vrchoch) a kamennej soli, ktorá sa ťažila okrem iného v oblasti Maramureša a Solotvyny; pozostatky po ťažbe sú tu soľné jazerá využívané v súčasnosti k liečebným a rekreačným účelom.^{[11][23][34][35]}

Vznik karpatského pohoria je výsledkom dlhodobého procesu alpínskeho vrásnenia, ktorého impulzom bola kolízia Africkej tektonickej dosky s niekoľkými okrajovými krustálnymi blokmi (Apulia, Tisia, Alcapa, moesijska doska, Český masív) Eurázijskej dosky. Vrásnenie začalo už v spodnej kriede vyzdvihnutím vnútorných kryštalinických útvarov z druhohorného geosynklinálneho mora; tým vznikli jadrové pohoria Karpát, po ktorých obvode dochádzalo k usadzovaniu flyšových vrstiev. Vrásnenie pokračovalo v starších až mladších treťohorách zdvihnutím týchto vrstiev a vyvrásnením vonkajšieho pásu pohoria. Nadväzujúcom orografickým prejavom bolo prebudenie vulkanickej činnosti (zhruba pred 50 miliónmi rokov), ktoré dali vzniknúť pásu vnútorných sopečných pohorí; posledné erupcie karpatských vulkánov sú odhadované do doby pred 40 až 10 tisícmi rokmi.^[36] Medzitým dochádzalo k postupnému uzatváraniu okrajových pozostatkov starého mora Tethys obklopujúcich nové pohorie, jeho vysušovanie a sedimentácii usadenín počas vzniku Panónskej a Transilvánskej panvy. Dotvorenie profilu pohorí o glaciálne typy reliéfu bolo dokonané v štvrtohorách posunom ľadovcov počas ľadových dôb; v Karpatoch malo ale vplyv len okrajový vzhľadom na ich celkovo malé zaľadnenie iba v najvyšších častiach. Ďalej na podobu reliéfu pôsobila erózna sila vody, keď vyzdvihnutie starých plošín v treťohorách dalo vzniknúť niektorým hlbokým údoliam riek (prielom Hornádu, prielom Dunajca, Bicazská súteska), krasovatenie vápencov a taktiež časté svahové zosuvy hlavne vo flyšovom pásme. Tektonická činnosť ale trvá aj naďalej: najvyššie horské pásma sa dvíhajú o 4 až 10 milimetrov ročne a niektoré časti južných a východných Karpát, predovšetkým oblasť Oblúkových Karpát (Vrancea), sú stále tektonicky nepokojné v dôsledku subdukcie dosiek a z času na čas tu dochádza k zemetraseniam.^[11][23][34]

Oproti iným alpidským pohoriam sú Karpaty mene kompaktné. To znamená, že tu nie je žiadny súvislý hlavný hrebeň, ale horstvo sa skladá z väčšieho množstva nadväzujúcich subpohorí oddelených kotlinami a priesmykmi.^[1] Reliéf Karpát je hlavne štruktúrny. Zrejmé je to napríklad vo Vonkajších Karpatoch, kde paralelné horské chrbty zodpovedajú antiklinálam či príkrovovým jednotkám. Vnútorné Západné Karpaty a celé Južné Karpaty majú kernou stavbu-*(preložiť), keď vyvýšené kry tvoria horské pásma a masívy a poklesnuté kry tvoria medzihorské panvy, kotliny a brázdy. Štruktúrne je aj usporiadanie riečnej siete – hojné sú pozdĺžne údolia, prebiehajúce v smere horských pásiem, zatiaľ čo priečne údolia sú obvykle krátke a kaňonovité; niekedy však pretínajú aj celé horské pásma, tak ako prielom Oltu priesmykom Červenej veže alebo Železné vráta na Dunaji, s 144 kilometrami najdlhšia roklina v Európe.^[11]

Väčšina pohorí má lesnatý ráz stredohôr, modelovaný činnosťou riek a svahovými pohybmi. V rôznych nadmorských výškach sú zachované zvyšky neogénnych zarovnaných povrchov, ktoré dokladajú obdobie tektonického pokoja a zmenšovania výškových rozdielov medzi fázami horotvorných procesov. V Južných a Západných Karpatoch sú rozlišované tri úrovne týchto zarovnaných povrchov.^[11] Transilvánska vysočina, väčšina moravských Karpát mimo hlavné hraničné pohorie a slovenské aj poľské podhoria majú zvlnený ráz pahorkatín a vrchovín.

Vysokohorské oblasti s veľhorským reliéfom sa vyskytujú po celej dĺžke karpatského oblúka, v Západných a Južných Karpatoch a v strednej časti Východných Karpát, ale iba izolovane. V týchto veľhorských oblastiach bol reliéf modelovaný v období pleistocénu činnosťou ľadovcov. Zaľadnenie malo ostrovný charakter a bolo plošne malého rozsahu. Išlo o karové a údolné ľadovce, z ktorých najdlhšie dosahovali dĺžok necelých 14 km. Pleistocénna snežná čiara bola o niečo nižšie v Západných Karpatoch (1 600 – 1 700 m) než v Južných Karpatoch (1 700 – 1 900 m), typický ľadovcový reliéf je vyvinutý v pohoriach, ktoré významne prevyšujú tieto nadmorské výšky. V takýchto pohoriach sú početné ľadovcové kary, trogové údolia, morény a početné ľadovcové jazerá.^[11]

V horských masívoch, kde geologický podklad tvoria vápence či dolomity, je vyvinutý krasový reliéf. Nachádzajú sa tu tvary povrchového aj podpovrchového krasu. Tvary povrchového krasu (škrapy, závrty, priepasti, úvaly, výnimočne polje) sú najlepšie vyvinuté na plošinách, ako je Slovenský kras alebo Munții Mehedinți. Podpovrchový kras vytvára na mnohých miestach výdatné zásoby podzemných vôd. Nachádzajú sa tu aj rozsiahle jaskynné systémy, ako je Peștera Vântului s dĺžkou cez 48 km,^[37] alebo Demänovské jaskyne s dĺžkou cez 41 km.^[38] Vo vyšších nadmorských výškach sú aj ľadové jaskyne (Ghețarul de la Scărișoara, Dobšinská ľadová jaskyňa a iné).^[11]

Vo Vnútorných Karpatoch je zastúpený aj reliéf neovulkanických pohorí. Z charakteristických tvarov takéhoto reliéfu sú tu zastúpené napríklad vypreparované sopúchy a žily, lávové príkrovy, krátery a kaldery. Príkladom môže byť pohorie Poľana v Západných Karpatoch s kalderou s priemerom 6 km, pohorie Căliman s kalderou s priemerom 10 km alebo pohorie Gurghiu, kde má kráter Saca šírku 14 – 20 km. V niektorých pohoriach vulkanického pôvodu sa vyskytujú postvulkanické javy ako solfatary, mofety s únikmi dusivých sírnych a uhličitých plynov alebo bahennými sopkami (napríklad v Berce), s ktorými súvisí aj hojný výskyt minerálnych vôd.^[11]

Najvyššou časťou celého pohoria sú slovenské Vysoké Tatry, v ktorých aj cez ich malú rozlohu leží 15 najvyšších vrcholov vrátane Gerlachovského štítu (2 654 m n. m.).^[39] Okrem 16. mieste sa objavuje iný než slovenský vrchol, a to Moldoveanu v rumunskom masíve Fagaraš (2 544 m n. m.).^[40] Tretím najvyšším pohorím je taktiež rumunský Parâng s horou Parângul Mare (2 519 m n. m.).^[40] Výšku 2 500 metrov presahujú ešte pohoria Retezat (Peleaga, 2 509 m n. m.)^[40] a Bucegi (Omu, 2 505 m n. m.)^[40] a 2 400 metrov masív Iezer Păpuşa (Roşu, 2 469 m n. m.)^[41]; všetky spomínané pohoria patria do Južných Karpát. Najvyšším pohorím Východných Karpát je Rodna s vrcholom Pietrosul (2 303 m n. m.).^[40] Za najnižší bod sa považuje hladina Dunaja v rokline Železné vráta, s nadmorskou výškou 70 m n. m.^[20]

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Karpaty
• Wikislovník ponúka heslo Karpaty

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Karpaty na českej Wikipédii.