Preskočiť na obsah

Bezstavovce

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Ježovka

Bezstavovce (lat. Evertebrata, Invertebrata, Avertebrata) je súhrnné označenie pre všetky prvoky a živočíchy, ktoré nie sú stavovce, teda nemajú chrbticu. Zaviedol ho Jean Baptiste de Lamarck. Vyše 90 % živočíchov a všetky prvoky sú bezstavovce.

V užšom zmysle patria medzi bezstavovce len mnohobunkové živočíchy (Polycytozoa), teda nie jednobunkové organizmy prvoky. V ešte užšom zmysle sa sem nezaraďujú ani živočíchy, ktoré už majú chordu, ale nemajú ešte vyvinutú chrbticu. V tom prípade sa hovorí o bezchordátoch.

V súčasnej systematickej zoológii sa táto skupina nepovažuje za plnohodnotný taxón, keďže je to parafyletický taxón, ktorý navyše vznikol len na zostatkovom princípe - patria sem všetky druhy živočíchov, ktoré nemajú chrbticu.

Charakteristika

[upraviť | upraviť zdroj]

Bezstavovce sú veľmi rôznorodou skupinou zahŕňajúcou množstvo živočíšnych kmeňov. Naproti tomu všetky stavovce patria do jediného kmeňa. Medzi bezchordáty sa zaraďujú rôzne veľké a rôzne zložito stavané organizmy - od mikroskopických, voľným okom nepozorovateľných živočíchov až po niekoľko desiatok metrov dlhé červy, od extrémne jednoduchých plakulovcov a hubiek až po vyspelé hlavonožce s dobre rozvinutými zmyslovými orgánmi a inteligenciou dokonca porovnateľnou s cicavcami. Spája ich len neprítomnosť vnútornej kostry (endoskeletu), ktorú však už majú niektoré chordáty patriace medzi bezstavovce vyvinutú minimálne v larválnych štádiách, aj keď sa u nikdy nediferencuje na jednotlivé stavce. Dokonca aj u hlavonožcov, napriek tomu, že sa zaraďujú k mäkkýšom, klesá redukovaný zvyšok schránky dovnútra tela a vytvára u nich vnútornú oporu.

Všetky bezstavovce sú poikilotermné (studenokrvné), to znamená, že si nedokážu udržať stálu telesnú teplotu.

Stavba tela

[upraviť | upraviť zdroj]

Keďže im chýba vnútorná kostra, na ktorú by sa upínali svaly, musí byť opora tela (hlavne väčších druhov) zabezpečená iným spôsobom. U článkonožcov je to vonkajšia kostra (ektoskelet), ktorá ale nerastie spolu s telom, a preto ju musia zvliekať (patria teda medzi zvliekavce). Vodné skupiny majú pomerne pevný tvar zabezpečený vnútorným tlakom telových tekutín - hydroskelet. Iné druhy vylučujú anorganické látky tvoriace oporu a ochranu tela, napríklad spikuly u hubiek, alebo schránky u schránkovcov, ktoré sú ale z malej časti tvorené aj organickými látkami.

Niektorým bezstavovcom chýbajú celé orgánové sústavy známe u stavovcov, ako napríklad dýchacia, obehová, nervová či oporno-pohybová. Chýbajúce orgány a orgánové sústavy nemusia byť vždy nutne znakom primitívnosti danej skupiny, ale mohli ju stratiť aj druhotne, napríklad v dôsledku prispôsobenia sa parazitickému spôsobu života. Príkladom takejto druhotnej straty orgánovej sústavy je pásomnica, ktorá nemá tráviacu sústavu. Pásomnice síce pravdepodobne pochádzajú zo spoločného predka s ploskulicami, ale v dôsledku prispôsobenia sa na parazitický spôsob života tráviaca sústava pásomnice postupne zanikla ako nepotrebná.

Bezstavovce nemajú krv v pravom zmysle slova. Pokiaľ ju majú, ich krvné bunky nebývajú tak dobre diferencované na rozličné funkcie ako u stavovcov, a funkciu prenášania dýchacích plynov plnia len krvné farbivá rozpustené voľne v krvi. Krv vzdušnicovcov dokonca vôbec neplní funkciu zásobovania tkanív kyslíkom, túto funkciu zabezpečujú priamo ich dýchacie orgány - vzdušnice. Telové tekutiny nemusia byť v tele vôbec pumpované srdcom, u niektorých skupín na to postačujú pulzujúce cievy (obrúčkavce). Telové tekutiny sa väčšinou voľne rozlievajú v tele, len v menšine prípadov býva krv uzavretá v cievach, ako je to známe u stavovcov.

Na rozdiel od stavovcov, bezstavovce sa bránia prieniku parazitických či patogénnych organizmov do ich tiel len pomocou vrodenej nešpecifickej imunity. Neexistuje u nich špecifická (získaná) imunita typická pre stavovce. Obranné mechanizmy sú rôzne: patrí sem napríklad kožná bariéra, kutikulárna bariéra, slizový obal, fagocytóza cudzích látok určitými na to prispôsobenými bunkami, enkapsulácia a enzymatický rozklad cudzorodých látok.

Systematika

[upraviť | upraviť zdroj]

Bezstavovce sa môžu deliť podľa rôznych kritérií. Základné delenie, v prípade, že tento taxón zahŕňa aj jednobunkové organizmy je na prvoky (Protozoa) a mnohobunkovce (Polycytozoa). Predpokladá sa, že druhá skupina sa vyvinula z prvej.

Mnohobunkové živočíchy možno rozdeliť na tri základné skupiny nazývané niekedy vývojové stupne alebo oddelenia (v tomto zmysle však oddelenia nie sú totožné s kmeňmi). Prvý vývojový stupeň, plakulovce (Placozoa) je zatiaľ zastúpený iba jediným druhom - Trichoplax adherens. Tento druh sa skladá z dvoch vrstiev obrvených buniek, priestor medzi nimi je vyplnený vretenovitými a hviezdicovitými bunkami. Nemá ešte nijaké orgánové sústavy.

Druhým vývojovým stupňom sú hubkovce (Parazoa), z ktorých je zatiaľ známych okolo 5 000 druhov. Nemajú nijaké pohybové orgány, nervovú ani obehovú sústavu, a žijú prisadnuto.

Tretie a najväčšie oddelenie tvoria živočíchy, ktoré majú dobre diferencované zárodočné listy, z ktorých vznikajú tkanivá v pravom zmysle slova. Nazývajú sa epitelovce (Eumatozoa). Všetky epitelovce okrem pŕhlivcov (Cnidaria) patria zároveň do skupiny dvojstranovcov (Bilateralia alebo Triploblastica), pretože v embryonálnom štádiu sa im zakladajú tri zárodočné listy: ektoderm, endoderm a mezoderm. Zároveň sú (až na výnimky) viacmenej dvojstranne súmerné, hoci druhotne môže táto súmernosť zanikať - príkladom sú ulitníky (Gastropoda). Pŕhlivce sú, až na výnimky, súmerné skôr radiálne, preto sa zaraďovali do podsekcie Radiata.

Mnohobunkové bezstavovce možno rozdeliť aj podľa toho, či ich ústny otvor vzniká v procese embryogenézy z prvotného telového otvoru - prvoústovce (Protostomia), alebo sa ústa tvoria až druhotne - druhoústovce (Deuterostomia).

Literatúra

[upraviť | upraviť zdroj]
  • BUCHAR, Jan; et al. Klíč k určování bezobratlých. Praha : Scientia, 1995. ISBN 80-85827-81-6