Preskočiť na obsah

Bitka pri Nikopole

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Bitka pri Nikopole
Súčasť Osmanských vojen v Európe a Križiackych výprav

Bitka pri Nikopole (iluminácia od Jeana Colombeho z Livre des Passages d'Outre-mer, od Sébastien Mamerot, Francúzska národná knižnica)
Dátum 25. september 1396
Miesto Nikopol, Osmanská ríša
Výsledok Osmanské víťazstvo
Protivníci
Osmanská ríša Križiacka výprava
Velitelia
Bayezid I.

Çandarlı Ali Paša

Stefan Lazarević

Evrenos

Žigmund Luxemburský

Stibor zo Stiboríc

Mikuláš II. Gorjanský

Filip z Artois

Jean II. Le Meingre

Ján z Nevers

Enguerrand VII. z Coucy

Ján z Vienne

Jean de Carrouges

Mircea I.

Štefan II. Lacković

Ivan Sracimír

Filibert de Naillac

Vuk Branković

Sila
~ 15 000–20 000 mužov ~ 17 000–20 000 mužov
Straty
Značné osmanské straty Väčšina križiackej armády bola zničená alebo zajatá. 3000 väzňov popravených

Bitka pri Nikopole sa odohrala 25. septembra 1396 a viedla k porážke spojeneckej križiackej armády uhorského, chorvátskeho, bulharského, valašského, poľského, francúzskeho, burgundského, nemeckého, anglického, vojska rádu johanitov, iberského, talianského, českého a byzantského vojska (s pomocou benátskeho námorníctva) osmanským vojskom Bayezida I., čím sa zvýšilo obliehanie dunajskej pevnosti Nikopol a jej dobytie viedlo k pádu druhej bulharskej ríše. Európske sily boli vedené Žigmundom Luxemburským a výprava, ktorá sa často označuje ako Križiacka výprava do Nikopolu, pretože to bola jedna z posledných veľkých križiackych výprav v stredoveku spolu s križiackou výpravou do Varny v rokoch 14431444. Svojím víťazstvom pri Nikopole Turci odradili vytváranie budúcich európskych koalícií proti nim. Zvýšili tlak na Konštantínopol, sprísnili kontrolu nad Balkánom a stali sa väčšou hrozbou pre strednú Európu.

Zlyhanie tejto výpravy zo strany križiakov sa pripisuje nejednotnej taktike ich spoločného vojska (najmä francúzskych účastníkov), zbrklosti francúzskych rytierov, ktorí vykonali predčasný unáhlený výpad proti tureckým silám, bitka sa potom už vyvíjala len v neprospech križiackej strany vedúcej až ku katastrofálnemu výsledku. Iba malá časť križiakov vrátane Žigmunda Luxemburského sa zachránila, väčšina padla na bojisku a časť sa ocitla v tureckom zajatí, kde boli potom popravení. Znamenalo to tiež koniec nádejí na záchranu umierajúcej Byzantskej ríše a ďalšie balkánske národy, ktoré ani spoločnými silami nemohli vzdorovať vzrastajúcej osmanskej moci.