Preskočiť na obsah

Cheirón

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Cheirón a Achilles, nástenná maľba Herkulaneum

Cheirón (starogr. Χείρων – Cheirón, lat. Chiron) je v gréckej mytológii jeden z Kentaurov, ktorí žili v tesálskych vrchoch.

Cheirón bol syn Diovho otca Krona a Ókeanidy Filiry. So svojou manželkou nymfou Chariklou mal tri dcéry. Z Kentaurov bol najstarší a na rozdiel od väčšiny svojich druhov bol vzdelaný. V širokom svete bola známa jeho ušľachtilosť, múdrosť, znalosť lekárstva, hudby, veštenia a tak iste aj preto sa stal učiteľom mnohým slávnym gréckym hrdinom. (medzi nich patril napr. Kastor, Polydeukes, Iasón, Telamón, Amfiaraos) Viedol ich aj k pestovaniu telesnej zdatnosti, učil ich jazdiť na koni, lukostreľbu, zápasiť, behať o závod, hádzať oštepom.

Cheirón naučil lekárskemu umeniu Apollónovho syna Asklepia. Aisón, vládca v Iólku, mu v tajnosti zveril svojho syna Iasóna na vychovanie. Keď mal Iasón dvadsať rokov, poslal ho späť, lebo ho už naučil všetkému, čo vedel. Cheirón si svojho žiaka obľúbil a prišiel mu zamávať do prístavu, keď vyplával so svojou loďou Argó na cestu za zlatým rúnom.

Do výchovy Cheirónovi bol zverený Aktaión, syn Autonoy, dcéry kráľa Kadma. Aktaión mal veľkú záľubu v love pri jednom z nich nešťastne vstúpil do jaskyne, v ktorej uvidel bohyňu Artemis pri odpočinku nahú. Artemis Aktaióna za trest premenila na jeleňa a v okamihu ho dohnala a zahubila jeho psia svorka. Lovecké psy už márne hľadali po lese svojho pána a až múdry Cheirón pochopil, čo sa stalo. Na pamiatku potom vytvoril z kovu Aktaiónovú vernú podobizeň.

Cheirón, pohrebný lekythos, cca 500 pred Kr., Múzeum: Archeologico Regionale "Antonino Salinas", Palermo

V Cheirónovej jaskyni sa konala slávna svadba, pri ktorej si bohyňa Thetis brala za manžela smrteľného muža, kráľa Pélea. Bohovia sa svadby zúčastnili a priniesli im vzácne dary. Cheirón novomanželom zhotovil z jaseňového dreva ťažký, nezlomiteľný a nezdolateľný oštep, ktorý bude raz kosiť celé rady nepriateľov. Péleus prisľúbil, že slávny oštep dá v budúcnosti svojmu synovi. Na tejto svadbe vznikol spor medzi bohyňami Hérou, Aténou a Afroditou čo viedlo vo svojich dôsledkoch k trójskej vojne.

Tým synom, ktorý sa Péleovi narodil bol Achilles, ktorého vychovávateľom sa stal tiež Cheirón. Achilla učil lovu, odvahe, vzdelával ho v hudbe, učil ho skromnosti, pokore, poznávať liečivé byliny, pripravovať lieky a hojiť rany. Cheirón oplakával Achillov odchod do trójskej vojny, z ktorej sa z vôle bohov už nikdy nemal vrátiť.

Cheirón bol priateľom najväčšieho z gréckych hrdinov Herakla, ktorý sa nešťastnou náhodou stal príčinou jeho smrti. Keď sa Herakles vydal chytiť erymanthského diviaka v arkádskych horách, zastavil sa u svojho priateľa Kentaura Fola. Folos na privítanie otvoril veľkú nádobu vína, ktoré bolo majetkom všetkých Kentaurov. Keď sa vôňa vína rozšírila, Kentauri sa zbehli z okolia, aby svoj majetok zachránili, ale Herakles ich zahnal horiacimi polenami. Kentauri sa po úteku skryli na pobreží do Cheirónovej jaskyne. Herakles ich však našiel a strieľal do nich otrávenými šípmi a jeden so šípov nešťastnou náhodou zasiahol Cheiróna. Nešťastný Herakles už nemohol pomôcť svojmu priateľovi, lebo šíp bolo namočený do žlče Hydry. Cheirón nemohol bolesť vydržať, zriekol sa teda nesmrteľnosti danej bohmi a rozhodol sa zomrieť. V podsvetí požiadal boha Háda, aby ho vymenil za Titana Prometea, ktorý pre ľudstvo toho urobil navyše. Podľa inej povesti je však Cheirón stále živý a bude žiť, kým ho bude svet potrebovať, potom zomrie. Zatiaľ svieti na nebi v podobe súhvezdia Kentaura.[1]

Odraz v umení

[upraviť | upraviť zdroj]

Cheirónova podoba sa objavuje na mnohých antických sochách, obrazoch. Je zobrazovaný ako múdry a rozvážny starec. Najznámejšia nástenná maľba je z Herkulanea zo začiatku nášho letopočtu Cheirón uči hrať na lýre Achillea (teraz v Národnom múzeu v Neapole).

Cheirónov príbeh spracoval vo svojom románe Kentaur spisovateľ John Updike ako paralelu k príbehu z americkej súčasnosti.

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. Lesley Adkins & Roy A. Adkins. Starověké Řecko. Praha : Slovart, 2011. ISBN 978-80-7391-580-3. S. 326.