Preskočiť na obsah

Prízvuk

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie

Prízvuk je komplexná prozodická kvalita reči odlišujúca niektoré slabiky prúdu reči od slabík iných. V slovenskom jazyku je prízvuk na prvej slabike slova. V zložených slovách existuje okrem hlavného prízvuku aj vedľajší prízvuk.

Osobitným typom prízvuku je vetný prízvuk, ktorý sa nazýva dôraz. Vetným prízvukom sa zvýrazňuje informačné jadro výpovede. Jej súčasťou je zosilnenie hlasu, zmena tónu, predĺženie slabiky a timbre. Podľa prevládajúcej zložky je prízvuk charakterizovaný ako dynamický, (silový, výdychový), napr. v češtine, alebo ako melodický (tónový), napr. v starogréčtine, čínštine atď.

Podľa umiestnenia prízvuku sa rozlišuje prízvuk:

  • stály (viazaný na pevnú slabiku, napr. v češtine na prvú, v poľštine na predposlednú atď.),
  • voľný (na určitú slabiku neviazaný),
  • pohyblivý (presúvajúci sa v rôznych tvaroch toho istého slova z jednej slabiky na druhú napr. v ruštine).

Podľa charakteru úseku, v ktorom prízvuk diferencuje jednotlivé slabiky, rozoznáva sa prízvuk slovný, prízvuk taktový a prízvuk vetný.

Literatúra

[upraviť | upraviť zdroj]
  • Mistrík, J.: Štylistika. Bratislava: SPN, 1997.
  • Kráľ. A. : Pravidlá slovenskej výslovnosti. Bratislava: SPN, 1997.
  • FILIT – zdroj, z ktorého pôvodne čerpal tento článok.
  • Slovník literární teorie. (red. Š. Vlašín) Praha, Čs. spisovatel 1977. s. 307